VIANOČNÁ NOČNÁ MORA

     Mikuláš sa po roku leňošenia znova vybral do roboty. Od srdca veselo pozdravil polovičatú verbež - drobných elfov, čo sa tlačili v malej kutici a snažili sa z korešpondencie zistiť, ktoré z detí klame, ako celý rok sekalo dobrotu. Natiahol si červené galoty, obul hrubé čižmy a dlhočiznú bielu bradu si v zhone zababral Coca-Colou. Do saní sa obtlstlý deduško ledva zmestil, takže si dal už tradičné novoročné predsavzatie - mal by som prestať fajčiť a začať cvičiť aspoň Pilates. Zapriahol svojich deväť sobov i nechal zrobených trpaslíkov, nech mu na sane pripnú vrece s presnými replikami hračiek, ktoré si rodičia niektorých detí nemohli dovoliť. Odpil si z ťapky a zapráskal bičom.

Ako sa tak premával nočnou oblohou a veril, že to zas do siedmej rána všetko stihne, všimol si, že prelieta nad oblasťou, kde kolabuje jeho fungel nové GPSko. 

Nachádzal sa niekde, kde v živote jeho noha nevkročila. V krajine obklopenej horami a lužnými lesmi - na magickom mieste, kde zastal čas a nemú kontinuitu mohol narušiť len človek. Rudolfov nos zabliká ako výstražná kontrolka. Soby sa nedokázali zorientovať v hmle a splašili sa. Dostali sa do bodu, kedy už nedokázali vzdorovať gravitácií. Mikuláš mal ešte pol šichty pred sebou, keď sa zrútili do stojatej vody. Zradne pokojná príroda sa obrátila proti nemu a bahno začalo prehĺtať jeho sane. 

"Oh, Comet! Oh, Cupid! Oh Dunder a Blixem!" volal zúfalo na svoj záprah, ktorý mizol  pod kalnou hladinou. Po zvuku rolničiek ostali len bubliny. Jedine Rudolfovi sa podarilo z popruhov vyvliecť a dotiahnuť deduška na breh. Vrece s darčekmi fungovalo na hladine ako bója. Mikuláš sa ho pevne držal a stonal. 

Za prvej svetovej vojny havaroval niekoľko-krát. Za druhej svetovej vojny sa musel katapultovať. A počas studenej vojny ho v Rusku ostreľovali zo strachu pred americkou špionážou - v Amerike zo strachu pred ruskou špionážou, no takúto katastrofu ešte nikdy nezažil.

Sedí v zime premočený na brehu, chvátavo dýcha a preklína miesto, kde stroskotal. Rudolfovo kúzlo sa úplne stratilo. Stal sa z neho obyčajný sob. Nos vyhasol, komunikácia zlyhala. Nereagoval ani na sadni, ostaň a ľahni, nieto ešte na vzlietni. Len vyľakane stál a pozoroval, ako sa dedko v snahe zachrániť tohtoročné Vianoce prehrabuje v batohu. Vyhadzoval samé nepotrebné somariny, až napokon našiel, čo hľadal. Zálesácky nôž s kresadlom pre Samka zo štvrtej bé a Paľkovu SAS: príručku na prežitie od Beara Gryllsa. 

Mikuláš trasúcimi sa rukami založil oheň. Bál sa, že toto je koniec. Po hodinách strávených v nehostinnom prostredí od hladu začal škúliť. Vedel, že z červeno-bielych roksových lízaniek v tvare rúčky od dáždnika do rána nevyžije. Potreboval takisto teplý úkryt, v ktorom sa zohreje a prečká noc. Ponad vatru pohliadol na Rudolfa... 

Deduško po kúskoch vkladal mäso na žeravé kamene z pahreby. Keď si zajedol, schúlil sa do brušnej dutiny rozpáraného soba pod zasneženú jedličku a čakal, čo sa bude diať...

Mnoho detí ostalo sklamaných, že nedostali to, čo chceli. Vyzeralo to beznádejne aj pre rodičov. Teraz ostali odkázaní na každoročné zháňanie darčekov pre svojich najmenších. Dospelí v hmotnej núdzi, vyčkávali dlho do noci pri okne, aby prišiel zázračne štedrý pupkáč a obdaril ich ratolesti.

No na svete sú aj miesta, kde sa dejú zázraky. Nech sú tie miesta akokoľvek tmavé a neprebádané. Nech sú kruté a chladné, nevezmú si úplne všetko. 

Práve preto si šťastný Samko na Druhý sviatok vianočný našiel krvou a srsťou ulepený zálesácky nôž pod stromčekom. Vieru v zázraky nestratil ani Paľko, ku ktorému sa o týždeň neskôr dolu komínom dostala blatom ufúľaná príručka od Beara Gryllsa a jeho oči sa rozsvietili radosťou. 

M.S.

BÝVAL SOM OTEC OD RODINY

Na jeden zo "štedrých" večerov som mojej partnerke - zarytej komunistke - dal obrovskú, krásne zabelnú škatuľu. S radosťou v tvári ju začala otvárať, no keď ju po hodnej chvíli trhania papieru otvorila, bola v nej kožená aktovka plná vercajgu. Moja žena sa na mňa so slzami v očiach pozrela a zmohla sa iba na otázku:

"To čo má byť?" Otočil som zrak na svojho, vtedy ešte 16 ročného syna a pozdvihol som pohárik s rumom. "Boľšaja ťechňika!"

Býval som otec od rodiny.

Martin Ozorovský

EMIL

     Posledný bítnický mohykán Íregu, šedivý Emil, si pokojne vykračoval dlhou magnóliovou alejou, podopierajúc sa o krátku ohnutú palicu s bronzovou hlavicou v tvare medvedej laby. Jar vôkol prebúdzala miestnu faunu k životu. Vtáčiky na stromoch nádherne švitorili, dúhové motýle sa hrali naháňačku, zatiaľ čo Oldova suka Jolana chvatne kopulovala s všivavým sivým bastardom v úzkom, vymytom odvodňovacom žľabe pri kostole, nevediac, že ide o jedného z odvrhnutých lazárov jej prvého vrhu. 

Spoza rohu miestneho kultúrneho domu, ktorý bol býval zároveň i poštou, obecným úradom a večne plným pohostinstvom sa zrazu vynorila dvojica tínedžerov v kožených bundách a kruto sa vzájomne mlátiac, kráčala v ústrety starcovi. 

"No, ale dámu?" zahundral si popod nos Emil, ktorý mal podobného chovania tejto prekliatej sociopatickej mládeže už dosť. 

"Ale jasné, že mu dá!" s hlasným smiechom odpovedal mladík, potiahol si z ušúľanej cigarety, frajersky objal dievča okolo pása a za sebou poslal na rozlúčku hustý obláčik dymu.

Frustrovaný z predošlého zážitku, no odmietajúc do mozgu sa natískajúcu letargiu a apatiu, švihol si to starý Emil rovno k najbližšiemu mostu, ktorý spájal oba brehy jeho milovanej domoviny. A ako sa tak rozhodne staval na prehrdzavené bielo-červené zábradlie, ozval sa mu do ucha súcitne Boh, ktorý stojac pri ňom, ho mäkko držal za plece, aby mu zabránil v hriešnom skutku. 

"Emil, Emil, čo to stváraš? Vari si zabudol na krásy všedného vidieckeho života? Na nedeľnú omšu, rozhovory s priateľmi, detské úsmevy, na svoju ženu, na večernú modlitbu, na dialógy medzi nami? Prečo chceš ukončiť svoj život? "

A tak Emil, potešený vlastnou presvedčivosťou, rýchlym švihom zasiahol Všemohúceho, ktorý čakajúc na konštruktívnu odpoveď, pozabudol na všetky základné pravidlá sebaobrany, svojou okovanou barličkou do spánku, jedenkrát, druhýkrát, tretíkrát, a jednoduchým kopom zosunul jeho bezvládne telo z prašnej cesty do hlbín Íreckého potoka. 

Tomáš Zato 

HORÚCI LETNÝ DEŇ NA DIVOKOM ZÁPADE

     Cez drevené dvojdvere vojde do baru indián s obrusom na hlave. Okrem toho na sebe nemá nič. Kabaret stíchne. Lady Vasp si povytiahne podväzky a odpije si z cudzieho poháru. Grázli v rohu prestanú hrať poker.

Indián si objedná vodu. Barman mu do čutory naleje vodu pre kone. Indián si kúsok odpije a zvyškom zmáča obrus. Od radosti, že má na hlave mokrý obrus, zahvízda a urobí stojku. 

Drsné tváre pri pokrovom stole si všimnú, že zatiaľ, čo všetkým ušla pozornosť a sledujú indiána, jeden z hráčov im čumí do kariet. Vytasia kolty a do kríža si navzájom rozstrieľajú gebule. 

Indián popraskanými ústami zacmuká na Lady Vasp a po rukách odíde z podniku. Lady Vasp si uvedomí, že dnes s ňou už žiadny z hráčov nevlezie do postele. Zavolá šerifovi. Povie mu, že za smrť šiestich skvelých chlapov môže skurvený indián. 

M.S.

SEPTIK II: JARNÁ INŠPIRÁCIA

     Tóno S. (áno, presne ten) sa so sekerou v ruke tackal dolu dedinou. Rozhodol sa, že vytne ten máj, čo Ruženke pred domom včera postavil Kľavý Kubo. Dvoril sa jej dlho a vytrvalo aj napriek tomu, že má problém konať, rozmýšľať i cítiť. Od všetkej tejto ťarchy sa odbremenil dávno pred tým, než sa tu v dedine stal známym ako napiču hudobník. No nejaký ten cit v ňom momentálne predsa len žblnká. Ničím neriedená nasratosť.

Sekerou vytína máj pred domom. Ruženka z pelechu začuje tlmené udieranie a ide rovno k oknu.

"Tóno! Čo robíš?! Ťahaj odtiaľto skôr, než ťa otec zbadá!"

"Najprv zotnem túto opachu a potom Kľavému Kubovi hlavu!"

Ďalších varovaní pred otcom už nebolo treba. Svetlá v dome sa začali rozsvecovať aj tam, kde nie sú žiarovky.

"...tú hlavu strapatú sprostú, čo si na moje žieňa dovolí vôbec pomyslieť!"

Na verandu vybehne spomínaný tato a zvolá:

"BOHAJEHO!"

Ruženka zalezie do izby a ako jej dobrým zvykom býva, k pankáčovi sa opäť nepriznáva. Aj tak, fukol ju len dvakrát a vždy už keď spala unavená z nasávania.

"Ale migaj s tou sekerou basomti, lebo ti ňou klobásy na riti narobím!" kričí pán otec.

"Choďte vy spať, vás sa to netýka!" odvrkne opitý Tóno S.

Vtedy sa naťatý prvý máj zlomí, so zarinčaním skla dopadne a prehne favoritku odparkovanú pred domom.

Teraz sa to veru už i pána otca týka. Ten sa vráti dnu. Z otvorenej papule domu sa svieti a počuť otcov hlas: Ja ho zabijem! Ja ho ZABIJEM!

Tóno hádže sekeru bokom a dáva sa na neplánovaný útek. Netrvá dlho a nájdu si ho dva kužele svetla. Na traktore sedí pohoršený otec v župane. Slzy zo zničenej favoritky ešte nemali ako vyschnúť a tak hromží, hromží, hromží. Tóno nemá dosť síl, aby sa vyhol trkatoru, preto skočí do prvej jamy, ktorá sa pred ním rysuje. Ocitá sa po krk v žumpe. Traktor presviští ďalej, bo otec si skrz slzy nevšimol, že chlapec sa pod zem prepadol.

Tóno, priezviskom Sekera, bol dosť dlho v žumpe na to, aby si uvedomil, že akú škodu spôsobil. Dosť dlho, aby vytriezvel, či už zo slivovice, alebo z pomätenia k slečne, čo sa k nemu i tak nepriznáva. Po krk v hovne si začal pohmkávať melódiu, ktorá sa do análov jeho neslávnej kapely nikdy nezapíše. Keďže Tóno nerozozná žumpu od septiku, skladbu neskôr pomenuje...

M.S.

FLOW

     Žalostne tupý sídliskový filozof Ferenc Patkoló to nemá vo svete hip hopu vôbec ľahké. Každý lavičkový adolescent s mobilom v ruke ho prirovnáva k Lacovi Majstrovi Slova. Na miestnych freestyle battloch v kultúrnom dome Lúč, ho pravidelne každý mesiac verbálne oskalpujú už i štrnásť roční smradi. Jeho graffiti skill je tiež hlboko podpriemerný. Tagy so svojou pouličnou prezývkou "Ferrari" vytrvalo plieska po sedadlách mestskej hromadnej dopravy. Niekedy s ypsilonom a inokedy s iotou. 

Nečudo, že už ani netúži urobiť dieru do sveta. 

Dnes okradol jedného strelnicového entuziastu o pištoľ. Vyhliadol si ho, ako chodí strieľať vždy v nedeľu sám za mesto. Chcelo to len dobrý úder latou zozadu, keď mal nasadené slúchadlá proti hluku. A takisto rýchle nohy.

Ferrari síce netúži urobiť dieru do sveta, ale za to si praje, urobiť si dieru aspoň do hlavy. Vložil si do úst hlaveň, stlačil spúšť. Nič. Stlačil ešte raz. Ozve sa rana. 

Výstrel ho neusmrtil, len mu rozsekal ústnu dutinu, že vyzeral ako krvavá orchidea v rozpuku. Z huby mu striekal gejzír červenej, ktorý na stenu sprejoval slová dosiaľ neprebudeného rap-poeta. Vyvalil oči a sledoval, čo sa z neho rinie...

Džijeaah... písané slovo, ťažké jak olovo, 

preletí hlavňou, hlavou a napokon priestorom. 

Tvár rozmrdaná jak Kosovo! 

Pojmy vprac do hrobov masovo 

pod náhrobky bez názorov, 

už SUPA vidíš krúžiť nad obzorom? Dosť bolo!

Zaspali sme dobu nadčasovo 

- zdráhavo, ťarbavo, nemožnou chôdzou čaptavou 

odbehli sme od rozbrojov, rezali rumíky kofolou, 

čo znelo tuctovo, brali sme športovo 

a čo nás jebalo, splynulo s predstavou ružovou. 

Vraciam sa k začiatkom, keď mi bolo peckovo... 

Ab ovo, najprv bola sliepka a potom vajcovod 

vo svete bez zákonov, kde ideš si po svojom 

a čelom nebúraš steny, lež píšeš na ne slovo za slovom. 

Najprv fixou do zošitov, potom sprejom nanovo. 

Zrazu si za stolom - sobota obed, kryješ opicu pred dozorom. 

Matka nechápavo a motto Otcovo? 

Najradšej by som ťa zrúbal roxorom! 

Apropo, úlohy už máš, či prepadneš aj tento rok? 

Neskoro. Nepočítaš s maturitou, tak skoro. 

Z učilišťa aj tak pôjdeš rovno ku strojom. Tak, čo z toho? 

Veď raz sa staneš vychyteným rapperom, stajl ikonou, 

jedného fanúšika vynásobíš miliónom. 

A nemusíš myslieť na to, jak fajn bolo. 

Raz budeš za vodou, to len teraz musíš makať v závodoch, 

zápasiť s výrobou pásovou, v pondelok s motorom, v nedeľu s kostolom... 

No tak si z weedu stočím - navidomoči, nevidno mi do očí a z roboty vyletím. 

A tak si hovorím, že sa hneď presadím, no iný kvetináč ako je ten môj tu nevidím. 

Zrazu to zabolí, nemám ani job, ani školy a kde sú v riti moji magori? 

Kam zmizli rodičia? Veď tí tu vždy boli! Darmo je plakať nad rozliatym mozgom mŕtvoly.

Neskoro! Niečo je nahovno, vždy si bol sám sebe motivátorom. 

A zrazu nieto síl, prídem si bezradný a čo sa to kurva vlastne stalo s mojím snom? 

Spomínam na časy, keď bolo fajnovo... 

Z tlamy mi tryská flow, vysychá tryska ou, 

dorazím sa asi druhým nábojom... Pow!

Telo dopadlo na dlážku. Čudný epitaf nad ním, neostal na stene dlho. Roztiekol sa ako posledný marcový snehuliak.

M.S.

TRENT REZNOR NÁS OBOZNÁMIL S MATERIÁLOM NA NOVÚ DOSKU NIN

Sulejmán Podpník, M.S.

EGO VERZUS ČISTÉ SVEDOMIE

VIŤO

     Viťo sedel usalašený v rustikálnom kresle vo svojej izbe s mierne rozkročenými nohami a ľavačkou siahol po najnovšom vydaní mesačníka Kone a ženy. Nalistoval prostrednú dvojstranu, otvoril si zips na gatiach a farbičkami začal obkreslovať blonďatú džokejku v obtiahnutom overale obíjmajúcu krásneho vraníka.

Po niekoľkých minútach túto prostú činnosť dokončil, zapol nohavice a s roztiahnutým úsmevom si zmyslel, že by niečo zjedol. V kuchyni sedel na zemi jeho otec. Po tvári mu stekali kropaje potu a akokoľvek sa vám to môže zdať čudné, obe nohy mal v čudnej póze za hlavou.

„Viťo, Viťo, dokážeš to aj ty? “ spýtal sa ho s výzvou v hlase otec.

Žiaľ, Viťo to nedokázal. Pri prvom pokuse si zlomil panvovú kosť a dodnes je pripútaný na vozík, odkázaný na pomoc svojho okolia.

Tomáš Zato

HAPPY END

   Zita nebola práve protypom oddanej ženy. Neverila usmiatym ľuďom, nosila iba čiernu a nevedela variť. Svoju armádu platonicky zamilovaných kamarátov odháňala rozpačitými frázami o tom, ako ju unavuje ustavičná pozornosť džentlmenov, ako jej prekáža vlastný pôvab a večer sa vydala do miestnych putík - sťať sa ako prasa a ukoristiť si nového zaslepenca. Svoju temer každodennú opicu strávila seba-ľútosťou pri čiernobielych filmoch a predstieraním, že neexistuje, keď nejaký z posledných krčmových úlovkov odrazu zavolal.

V Zite sa niečo pohlo v momente, keď ju Pán Zlomené srdce č.346 otvorene zjebal, že je plytká, nespoľahlivá, egoistická sviňa s roztrasenou pózou smutnej sčítanej kulturologičky, ktorá má slúžiť, ako krytie pre jej zavše prízemné správanie manieristickej barovej flundry. Po týchto hanlivých slovách sa Zita afektovane rozplakala a utiekla. Slzy na bledých lícach do piatich minút vyschli a okamžite začala špekulovať, ako si napraví reputáciu. Aby mohla ďalej loviť svoje obľúbené obete (nešťastní, ľahko-manipulovateľní trtkovia) musela pôsobiť, čo najviac roztomilo, krehko, citlivo, či nežne a to by taká povesť spitej mužolapky mohla výrazne naštrbiť. Zita sa rozhodne pre ráznu životnú zmenu - aj napriek vlastnej nestabilite si zoženie stabilného partnera. 

Leňochod Gusto k nej dorazil v kartónovej škatuli. Len, čo ho rozmarné dievča vytiahlo a oblieklo mu čierny svetrík s jeho vlastnou podobizňou, Gusto spomalene zamieril k posteli. Zita v nej trávila tiež pomerne veľa času a preto jej Gusto okamžite zaimponoval. Prešlo pár dní, za ktoré Gusto iba dva krát zdvihol zadnú labu a Zita uverila, že k nemu niečo cíti. 

Netrvalo dlho a s Gustom sa vzali. Žili spolu v podnájme a leňochod bol sprvoti spokojný. Kŕmila ho bazalkou a žrádlom pre mačky. Teraz, keď už bol Gusto súčasťou Zitinho života a trvalým partnerom, mohla začať znova navštevovať krčmy, slopať a ľutovať sa v spoločnosti mužov - tentokrát, že je nešťastnou a neuspokojenou ženou. Ráno sa potom ľutovala pred Gustom, že sa cíti ako piča.

Kolobeh pánskych návštev bol odrazu pravidelným večerným menu. Gusto bol vďačný manžel, pretože nefrflal, nič jej nevyčítal a bol z džungle ergo, na podobné móresy miestnych samíc bol zvyknutý. Jediné, čo ho otravovalo, bola ustavičná bdelosť. Nespal tak dlho, že sa začal rýchlejšie hýbať. Noc, čo noc jeho pani manželka obskakovala vždy nového trtka a ráno Gusta otravovala s post-alko-depresívnymi výlevmi.

"Neviem, čo mám robiť. Nechápem, prečo sa takto chovám..." a bla bla bla. Gusto chce spať! Vykotúľa sa z postele. Priplazí sa ku svojej plačúcej žene. Zdvihne labu a jednu jej uvalí. Potom sa na ňu vrhne a odhryzne jej nos. Chrupavku vypľuje do kúta a vráti sa do postele. 

Bolo pochopiteľné, že po tomto incidente sa rozviedli (mierumilovnou cestou). Leňochod Gusto skončil v opatere u bezdetného páru seniorov v Malom Čepčíne, kde pracne trénoval spomaľovanie motorických funkcií späť do normálu. Zita bola oddaná už len vlastnej samote. Často sa vďaka nej usmievala, naučila sa variť a kúpila si svoje prvé farebné šaty. Bola svojmu ex vďačná za skúsenosť so stabilným vzťahom i za jazvy na tvári. Bez krásy a otrvaných darmožráčov, patrila už len sama sebe a to sa rovnalo šťastiu. Mohla koketovať koľko len chcela, loviť dokedy chcela, nikdy viac už o ňu žiadny chlap nezakopol. 

Tým pádom sa nemusela každé ráno cítiť ako piča. 

M.S.

...A ČO SI O HALLOWEENE NA SLOVENSKU MYSLÍ MAJSTER STRAŠENIA?

KONÍČEK

     Tibor a Rudo sú kolegovia z práce. Tiborov koníček je každú nedeľu si ísť zastrieľať na strelnicu za mestom. Rudovo srdce zviera celoživotná úzkosť. Rudo sa dozvie o Tiborovom hobby a spýta sa ho, či by nemohol ísť raz s ním. Tibor chodí zväčša sám, takže je vďačný za parťáka a súhlasí.

Je nedeľné poobedie. Sú na strelnici. Tibor cíti pri každom cinknutí tlejúcej nábojnice to, čo pri svojej žene v posteli už dvadsať rokov nepociťuje. Rudo sedí opodiaľ na lavici a čosi si píše na papierik...

"Ďakujem všetkým, čo to so mnou vydržali, či už chceli, alebo museli. A tí, čo to nevydržali a otočili sa mi chrbtom - bozajte ma v riť. Rudo"

Papierik si zasunie do náprsného vrecka košele. Tibor si všimne, že Rudo ticho vysedáva a mávne naň. Rudo pribehne. Celý rád, že môže pred niekým zamachrovať, Ruda v rýchlosti zaškolí. Rudo vezme odistenú zbraň a strčí si hlaveň do úst. Stlačí spúšť. Cvak. Nič. Skúsi ešte raz. Nič. Tibor ani nedýcha. Kvér sa zasekol. Rudo s rehotom vytiahne omrmlenú hlaveň, pleskne kolegu po ramene a povie, že to si len robil piču. Vráti mu pištoľ a s doznievajúcim smiechom si ide sadnúť späť  na lavicu...

M.S.

RANDE

     Sentimentálny fragment z nažitého sa črtal na dne každého nedopitého pollitráku. Oči každého zo zúčastnených hovorili vlastným zúfalstvom. Nevedeli koľká bije, ani dokedy. Posadnutí smútkom všednosti sa naťahovali pre ďalší poldecák. Vypaľovali každodennú ľútosť dusivým tabakom. Ty tam kdesi sedíš a vykrajuješ si vlastný kubík z dymovej steny. Cigarety ti už netreba. Tak trochu si praješ dostať sa domov bez toho, aby do električky nastúpili zo tri korby v maskáčoch z DP a obrali ťa o päťdesiat éčok a sedemdesiat centov. Tak trochu si praješ, aby dnes neprišla a nenašla ťa nervózneho. Ale ona príde. Do tej najzajebanejšej krčmy v meste. Iba ju vysotí taxikár a ona preletí dverami ako víla a znesie sa za stôl. Je nádherná a ani trochu sem nepatrí. Opilci očumujú, pár ich ticho závidí. Ty sa snažíš robiť dojem, ale berieš to z opačného konca. Trepeš také pičoviny, že ak ju zlomíš, tak je jasné, že dnes večer ideš do postele s väčším psychopatom, ako si ty sám. A ona nič, iba sa usmieva. Tak jej berieš panáka. A ďalšieho. A sebe raz tak. Na hajzli si zahulíš s cudzími, zatiaľ čo ona si zrejme myslí, že už si tam na nej pätnásť minút plieskaš delfína o ruku. Vrátiš sa naspäť - pohodlný úsmev už je aj na tvojej tvári. O pol hodinu hráte kalčeto s neznámymi, čo ti ponúkli špeka. Raz ťa trochu napne, druhý krát viac a ohodíš celý stôl. Všetci uskočia a pretekajú sa v tom, kto ti skôr povie, aký veľký si kokot. Ona tam len stojí a hľadí na ogrcaných futbalistov. S nadávkami sa pracete z krčmy. Idete nočnou ulicou. Máš vypité, nudíš sa, nechce sa ti trepať, tak urobíš niečo, za čo sa nemusíš konečne hanbiť. Strčíš jej jazyk do krku. V ústnej dutine ním nahmatáš slamu. Uvedomíš si, že to dievča má hlavu vystlanú slamou. Celý čas nič nevidí, nič nepočuje. Bábika zo šúpolia v životnej veľkosti. To je fantázia! Najlepší večer v živote, lebo ju môžeš oprieť o múr a naložiť na ulici. Na ten pocit šťastia len tak ľahko nezabudneš a razom sa stáva tvojou výhrou. Chceš si tú radosť z prvého rande zachovať, tak za ňou ideš zase a zase a skôr, než sa nazdáš, máš s ňou tri deti. Tri dcéry, navlas rovnaké jak ich mater. Hlavy vyplnené slamou, nenaučíš ich ani prvé tri písmená z abecedy a utieraš im zadky najprv toaleťákom, neskôr bankovkami. Spať chodíš do pelechu zo slamy, lebo dlhov máš viac, jak kamarátov a ráno sa budíš sám. Či už chceš, alebo nie, tvoja žena sa zmenila. Miesto slamy má v hlave kaleráby od suseda. Jebáva s ním, lebo vám z časti zacvakal novú kuchynskú linku, ale k deťom je dobrá, tak sa ešte nerozvádzate. Bol ti to vyjebaný čert dlžen, ísť vtedy s ňou na pivo. Kurva, veď ty už ani nevieš, ako pivo chutí... A stojí vôbec ešte ten pajzel? Ideš sa teda pozrieť dnu, veď len na jedno. A zrazu si tam. Sentimentálny fragment z nažitého sa črtá na dne tvojho nedopitého pollitráku. Tvoje oči hovoria vlastným zúfalstvom. Nevieš koľká bije, ani dokedy.

Vtedy zaklipkáš kukadlami a zistíš, že už je jedenásť. Na tú jeblinu si čakal pridlho. Skús ísť domov tak, aby ťa nechytili revízori. Najlepšie pešo...

Tak trochu si si prial, aby dnes neprišla.

M.S.

PSÍ ZÁKON

     Evolúcia ho z primitívneho zvieraťa povýšila na pastiera stáda. Iba Hans spĺňal predpoklady na to, aby sa raz stal najlepším obrancom zákona v zemi. Pôvodom nemecký ovčiak odchovaný na salaši s ambíciou niesť odznak a uniformu to dotiahol skutočne ďaleko. V boji proti drogám bol najväčšou hrozbou miestneho policajného zboru.

Nielenže sám mal na drogy čuch, mal dokonca spoľahlivú poistku - verného partnera s dlhoročnou praxou. Na reťazi so sebou vodieval bezmenného narkomana, ktorého mozogové bunky sa postupom rokov zmenili na kašu. Jediný jeho životný cieľ bolo nájsť omamnú látku akéhokoľvek charakteru.

"Neviem, ako to vy ľudia robíte," šoféruje a pozerá sa do spätného skla. Za ním je mreža, za mrežou jeho partner. Sedí s rukami na kolenách, vykrútený ako paragraf a slintá.
"Zjebete sa ako prasce - je vám jedno, že vás to skôr, či neskôr pohltí a rozomelie na kopu sračiek."
Narkoman nachvíľu spozornel, ako keby sa prebudili spiace pozostatky jeho niekdajšej inteligencie a premeral si vodiča skleneným pohľadom.
Pred dvomi rokmi vyšiel takzvaný "Psí Zákon", ktorý dovoľoval drogovo závislým s nemožným návratom do spoločnosti, začleniť sa aspoň ako stopovací sluhovia pre policajné psy. Podmienkou bolo, že dotyčný musí mať nenávratne poškodený mozog, kedy je rekonvalescencia absolútne vylúčená. Odvykačky neprijímali ľudí s trvalou demenciou a tak im štát ponúkol túto malú službu. Odporcovia zákona verili, že štát samotný si vyrába smažky na to, aby chytali iné smažky, ale názory oponentov dozaista nezaujímali drsného Hansa. 
"Medzi mnou a tebou je vieš aký rozdiel? Na to, aby som dnes sedel v tomto aute, som nikoho nemusel sklamať... skôr naopak."

Bezmenný narkoman odrazu vystrčil sánku a začal cvakať zubami. Hans to zavetril tiež. MDMA. Pár blokov odtiaľto. Čím boli bližšie k zdroju, tým viac narkoman slintal a skrúcal sa. Napokon začal mlátiť rukami do okienka a prskať. Bolo vidieť ako sa potí, chveje a bojuje s chúťkami. 

Hans pohotovo vyskočil z auta a po všetkých štyroch pribehol k mužovi v sivej mikine. Ten sa nestihol ani rozbehnúť a Hans už ho vo výskoku rafol do ramena. Narkoman v aute zlostne skučal a udieral do oslintaného skla.
"Vyber, čo máš, inak ťa roztrhám v zuboch!"
Nemýlili sa. Na chodník dopadlo vrecko s extázou.

"To už je tento týždeň tretí!" Hans vedie na stanicu dílera v putách. Ostatné psy v uniformách nevrlo vrčia.
"Hans, mal by si sa krotiť, lebo inak už v meste neostane jediný toxík."
Hrdo niesol svoj úlovok za mreže a nevšímal si závisť kolegov. A to bola chyba.

Besné psy z protidrogového penili vždy, keď začuli Hansovo meno. Jeho enormná aktivita im brala prácu a traja z nich si pre Hansa nachystali trest. Poznali jeho návyk - jediný, ktorý mal. Hans bol posadnutý  obhrýzaním kostí. Často ste ho mohli videli s kosťou v ústach, ako si ju slastne chrúme a prehadzuje zo strany na stranu. 

Jedného večera, keď Hans zostal na oddelení sám, mu nenávistné psy vyhodili škatuľku s kosťami. Hans siahol do zásuvky a nevedel ich nájsť. Zapojil teda svoj čuch. Svoje kosti vetril až dozadu za policajnú stanicu, kde ležali v koši.
"Ktorá sviňa mi..." nazrel do kontajnera a okolo krku mu padla slučka.
Rýchlo sa otočil, no už bolo neskoro. Palica na odchyt psov končila v tlapách jeho kolegu. Veľkolepo sa naň pozeral zatiaľ, čo Hans rozhorčene štekal.
"Asi ti hlavou teraz sviší hafo otázok, čo kámo?"
Z tmavomodrej tmy vychádzajú ďalší dvaja kumpáni.

"Ty a ten tvoj otrok, to úžasné privilégium na reťazi. Zatýkaš fetky skôr, než si úplne stihnú odjebať šedú kôru. V meste je ich čoraz menej..." z tmy vychádza ďalší kumpán.

"Tí, čo ostali sa normálne boja fetovať a tí, čo zmizli, môžu byť šťastní, že sú mimo tejto skurvenej republiky."
Z tmy vychádza posledný psí lump.
"Myslíš si, aký si skvelý a úžasný, ale si napríťaž. A pes, ktorý je bermenom..."
Policajt napravo vytiahne svoju zbraň.
"...musí byť utratený!"
Ozve sa nemilosrdný výstrel a Hans sa zapotáca. Ozvú sa ešte tri, ktoré ho priklincujú medzi odpadky. Rozplýva sa dym. Každý pozerá na každého s úľavou. Hansovi z očí unikne život a zmenia sa na prázdne čierne diamanty. Odtiahnú ho mimo policajnú stanicu, zabalia do vreca a hodia z mosta do rieky. O pár dní neskôr sa postarajú, aby po Hansovi bolo vyhlásené pátranie. Pátrať sa však nikomu nechce. Všetci sú radi, že už ho niet. Díleri sa vrátili do ulíc a tri besné psy sa delia o to, čo zvyklo byť korisťou len jednému z búdy. Darí sa im... napokon, majú svojho narkomana.

M.S. 

SKOROCEL

Naše dni sú
skorocel
Skoro celé dojebané

Martin Ozorovský

SRANDA

     "Sranda musí byť!" povedal si Imre a spustil sa na holom pupku dolu zamrznutým svahom. Jeho priatelia mu boli v pätách. Narazil však na limity toho, čomu sám hovoril sranda. Objavili ho nehybne s hlavou v spráchnivenom pníku.

Ani jeden z kamarátov nevedel jeho žene a trom dcéram vysvetliť, že sranda bola u Imreho vždy na prvom mieste. Sranda bola s ním v krčme, keď si postavil metrovú pyramídu z kríglov a nechal trpaslíka Jura, aby ju odniesol na tácke až k barovému pultu. Srandou bolo priviazať kamaráta Jerguša o strom na chate a zistiť, čo s ním do rána spraví zasnežený les. Dokonca i na svadbe ho neopúšťal humor a pred oltárom namiesto ÁNO, žartovne prehlásil - NIE, JA JU NECHCEM.

Jeho tri dcéry vyrastali v dvojizbovom byte, kde Imre ustavične kul chlapčenské pikle na najmladšiu z nich, dokým z jeho vtipu "strašidlo v skrini" nezačala na päť dlhých rokov koktať. 

Imre bol jediný muž v obci, ktorý si kúpil tropické zviera. Obrovského leguána menom Vlado so sebou ťahal na prechádzky a susedov zdravil veselým - "No čo ty tajtrlík!"

Za tridsaťsedem rokov čírej radosti z uprednostnenia srandy pred všetkým ostatným, Imre nechal žene na krku dlhy plus hypotéku a byt plný elektrických spotrebičov, ktoré boli asi ako manželstvo s ním - raz to išlo, raz to nešlo. Posledná vec, čo svojim dcéram kúpil, bol nafukovací Ben Affleck v životnej veľkosti. Nikto sa nesmial, iba najmladšia v štrnástich znova začala koktať.

Imrovi na pohreb neprišiel ani jeden z jeho kamarátov. Pohreby nie sú zábavné, ani trochu. Síce si vždy prial mať veľkolepý pohreb plný hurónskeho smiechu, nikto sa ani len neusmial. Peňazí po sebe priveľa nenechal a tak sa pani manželka musela ponúknuť miestnemu hrobárovi, aby jej na oplátku uložil muža do zeme. Na pohrebe vdova podišla k rakvy a jej jediné slová v dome smútku potichu odzneli: "Imre sa vedel zabávať..."

M.S.

BEZPRSTÝ STÍV A SERENÁDA PRE DVOCH

     Dve nohy a na nich len jeden osamelý palec. Bezprstý Stív si pošúchal svoje chodidlá a zaspomínal na časy, kedy robil dobrovoľného šerpu v Nepále. Obul si hrubé ponožky a vzal do ruky svoje ošarpané bendžo.

Do prezliekárne vbehol moderátor a spýtal sa ho, či je pripravený. Bezprstý Stív to dotiahol pred postup do semifinále istej talentovej súťaže. Ľudia pri jeho prvom vystúpení tlieskali aj napriek tomu, že ho jeho najbližší priateľ Moody Jerk dočasne zatratil. Snažil sa mu dohovoriť, že tam jeho hudbu nikto neberie, ako hudbu - skôr ako atrakciu. Šesťdesiatosem ročný dedo brnká na bendžo v televíznej súťaži. Po ňom vystúpi žena, ktorá má fúzy a spieva ABBU. Po nej vystúpi žena, ktorá nemá fúzy, ale má psíka, čo dokáže skákať cez kruhy a robiť všetky tie... no, psie kusy. Pred hodinou mu prišla esemeska od Moodyho. Stálo na nej - Aj tak si kokot a nemám ťa rád.
Bezprstý Stív sa usmial popod fúzy. Vie, že to o týždeň, mesiac, alebo pol roka Moody Jerk odvolá. Je to náladový starý blázon.

"Prosím, privítajte BEZPRSTÉHO PIŠTU!" nenávidel, keď ho volali Pišta.

Obrátil do seba rum z plechovej ťapky a vybehol na pódium. Na všetkých letmo zamával. Porotcov si nevšímal. Jeden z nich si robil selfie. Tá v strede nechala maskérku, nech jej ponatriasa kučery. Ten najmrzutejší na boku mal stanovené od dramaturga, že bude celú súťaž hrať nekompromisného tvrďasa, ale už mal toho plné zuby. Dal by si kokain a šiel domov.

Na pódiu ešte vždy stála roztrasená šestnásťročná karaoke speváčka a dezorientovane hľadala východ. Stív sa na ňu vyceril a ona zmizla.

Pri prvom vystúpení sa Stív pokúsil získať si priazeň publika, hraním toho, čo dnes púšťa MTV a rádiá, ibaže v jeho blues-folkovom aranžmá. Dnes sa rozhodol s týmto systémom trošku vysrať. Sadol si na barovú stoličku, zavolal si z pódia jednu krásnu slečnu (Stív si pod pojmom krásna slečna predstavuje zväčša plaché ženy kyprých tvarov vo veku okolo štyridsiatky), aby jej mohol zahrať jeho najobľúbenejšiu skladbu. Volala sa - Serenáda z očí do očí. Trik spočíval v tom, že celú skladbu nesmela ani ona, ani on uhnúť očami.
Spustil hádam tú najpomalšiu vec, aká kedy zaznela v tejto súťaži. Rum mu zapletal jazyk a vodnaté oči si zaľúbene prezerali ženu pred sebou. Žena sa pýrila, snažila sa neuhnúť.

Po druhej minúte publikum začalo húkať. Ktosi sa ozval, že chce, aby zahral radšej Lady Gaga. Nevedel o čo sa jedná, ale je to profík. Nenechal sa vyviesť z konceptu ani v momente, keď si Selfie porotca vybral oči a do prázdnych jamiek si nalial minerálku. Stíva nerozhodil ani fakt, že porotkyňa v strede si napchala celú ruku do krku až po lakeť a stlačila si srdce. Jej čelo s ťažkým tresnutím dopadlo na bzučiak a ozvalo sa prvé FUCK OFF zo strany porotcov. Tvrďas to chcel dopozerať celé. Keď to skončilo a ženu poslal späť do publika, dve tretiny poroty neprejavovali známky života. Verdikt zatiaľ bol jedno červené X. Tvrďas sa otočil smerom k publiku a spýtal sa ľudí, či sa im serenáda páčila. Pani, ktorej spieval, vzbĺkla ako pochodeň a zvyšné publikum zostavené prevažne z mladých a ešte mladších bezradne mlčalo. Ozýval sa iba cvrček a cez pár hláv sa prevalil stoh slamy. Potom sa porotca otočil smerom k Stívovi.

"Ak teraz stlačím Xko, nepostúpite do semifinále," oznámil mu s vážnou tvárou. Pozrel sa do zákulisia na dramaturga. Tvrďasovo zavše jemné vnútro serenádu prijalo, celkom sa mu páčila. Dramaturg pozeral na porotcu a držal pištoľ pri hlave jeho sedemročnej dcéry. Potom sa pozrel na zvyšok poroty, nad ktorou sa zbiehali muchy. Stívovi sa leskli oči, nie od dojatia, očakávania, alebo katarzie z precítenej skladby. Bol skrátka našrot. Porotca si zahryzol do pery a predniesol rozsudok...

Stív sa dostal do zákulisia, kde ho už čakal entuziastický moderátor.
"Je nám to samozrejme všetkým ľúto..."
Stív pokrčil plecia.
"Máte nejaké dojmy, alebo niečo, čo by ste chcel ešte na záver povedať?"

Stív pokrčil obočie.
"Na nohe mi ostal ešte jeden prst, keby som sa chcel vrátiť do Nepálu. Poznám, tam každý cencúľ, každú cestu na vrchol. Zrejme by som tam mal ostať, dokým mi neodmrzne aj ten desiaty," povedal napokon, odpil si z ťapky a odtackal sa mimo záber.

M.S.

TÓNO S. A JEHO TAJNÝ SEN

     Tichá ambícia Tóna S. vystúpiť s hudbou pre širšie publikum, nebola nikomu z jeho spolukapelníkov známa. Dokonca by ho s touto túžbou zavrhli a našli by si iného bubenníka bez podobných skladateľských móresov.

Odveký punkový zákon - šťať proti strednému prúdu, bol síce v súčasnej dobe akosi zbytočný, lebo už temer nikoho nezaujímali rádiá, televízia, alebo tlač - no Tóno by sa rád doma pochválil, že nahral rádiový hit. Veril, že by si tým získal väčší rešpekt a možnosť vytiahnúť päty z tejto pojebanej dediny.

 

Prišiel na chytrý nápad, ako oklamať svojich spoluhráčov. Napísal niečo, čo si dovolil nazývať "generačnou hymnou". Naservíroval im drsný staccato náklad s nezničiteľnou schémou: B5-F#5-A5 v dropnutom D, aby to dokázala zahrať každá opica ukazovákom cez prvé tri struny.

Text vyzeral asi takto:

 

 

Vydedenci

 

Refrén:
Odkedy tvoja existencia nemá význam?
Vravia, že si pimitív a posol zlých správ?
Odkedy tvoja existencia nemá význam?
Vravia, že si pimitív a posol zlých správ?

 

Vydedenci bití ako psy
prosím vás - dajme sa dokopy
naša šanca sa razom zvýši
spolu sme väčší, zhodíme okovy!

 

Refrén.

 

Zurvalci večne otrávení
okolím, čo drží nás pri zemi
a kam sa pozrieš, tam to hnije
z toho sme vzišli, nič nás nerozbije!

 

Refrén.

 

Prechod:

Spolu sme väčší, spolu sme silnejší
nikto nás neokliešti, nespúta, nerozdelí!
Spolu sme smelší, spolu sme mocnejší
nikto nás nešetril a teraz máme chuť to vrátiť späť!

 

Vydedenci nájdime protijed
chopme sa pochodne, nech vzplanie!
Dosť bolo samoty v ústraní
pretlačíme sa aj bez zbraní!

 

Aaaa refrén...

 

Krátko po tom, čo sa Tóno predviedol s chytľavou melódiou zamaskovanou do nánosu ťažkopádneho burácania, v skúšobni ostalo ticho. Autor bol sprvoti zahanbený ukážkou svojho pop-songu s revolucionárskym fílingom. Nikto sa však netváril v zmysle: "Kámo, ja ti neviem..." Výrazy skôr hovorili: "No, móóóže byť..." Čoskoro sa z Vydedencov stala obľúbená hopsačka na lokálne dedinské zábavy. Počet fanúšikov SRALA SOM V TOI TOI sa zväčšil z dvanásť na dvadsať.

 

Od generačnej hymny, či rádiového hitu to však malo stále ďaleko...

 

 

M.S.

AKO MOODY JERK VZKRIESIL SVOJU ZAŠLÚ SLÁVU

     Nikto by si už ani nebol pomyslel, že sa starý Moody Jerk ešte na niečo zmôže. Zväčša ho poznali, ako folkového speváka z dôb dávno minulých. Jeho veľký comeback z krčmových útrob na pódiá mal nastať deviateho augusta minulé leto na akomsi Agro Festivale, kde vystúpil so svojim kamarátom, majstrom hry na bendžo - Bezprstým Stívom. Niekto však zapálil stoh slamy pri pódiu a šedovlasá zostava musela predčasne utiecť.

Bezprstý Stív dnes zomrel v základnom tábore pod Kančendžongou, kam sa odpratal po účasti v talentovej súťaži. O tom, ale niekedy inokedy...
Je pol desiatej večer a Moody Jerk, zdevastovaný touto novinou, sedí v miestnej putike a zväčša pičuje na súčasnú hudbu. Mladíci pri ňom si vymieňajú pohľady zúfalstva a prajú si, čo najskôr odísť. Moody Jerk im platí pivá. Ukazuje im, ako štamprlíkom dokázal slajdovať na gitare v šesťdesiatom piatom a tá mu pod rukami odrazu vzbĺkla. Šamprlík mu z krivého prsta razom vyletí do piva jednému z chalanov a ten ho znudene vráti na stôl. Moody Jerk hlasno vzdychne a schmatne svoj polliter.

"NA BEZPRSTÉHO STÍVA!" vyškerí sa temer bezzubou tlamou a stiahne zvyšok piva. Potom chlapcov uvoľní. Už môžu ísť domov. Oni však domov nejdú - oni domov utekajú.

Moody Jerk ostáva v krčme do záverečnej. Pri odchode si pospevuje:

"Hmmm... Ouuu RIVAL, Ouuu RIVAL, tak by som tú tvoju ženu vyobšíval. Za všetko, čo si mi vyviedoool, za všetko, čo si mi vyviedoool, by som ťa najradšej zo sveta zniesoool, ale ži si ďalej môj see-e-en, ouuu RIVAL..."

Pieseň patrila Zambovi O' Rivalovi - muzikantovi nasledujúcej generácie, ktorá vytlačila náladový blues-folk do ústrania a nahradila ho gitarová dravosť o troch akordoch. Vtedy v tomto meste nebol priestor pre dvoch velikánov.

Starcovi počas nočnej sentimentálnej potulky zišlo na um, že by mohol prísť pozrieť svojho dávneho protivníka v honbe za uznaním, Zamba O' Rivala. Možno to je práve jeho prekliatím, jeho smolou. Ten hnev, čo voči nemu celý život chová. Rozhodol sa v mene Bezprstého Stíva zakopať vojnovú sekerku. Pozrel na oblohu s rukami vo vreckách. Obrátil cigaretľu v ústach a vyškeril sa smerom k nebu. Na nočnej oblohe sa zjavila tvár Bezprstého Stíva s požehnaním v očiach a širokým úsmevom.

Po tom, čo Moody Jerk prehlásil: "...v mene Bezprstého Stíva - veď on by to tak chcel!" ho Zambo O' Rival pozval dnu i keď je už neskorá noc a na debaty so starým bláznom nemal príliš náladu. Moody Jerk si prezerá gitary visiace na stene. Všetky z pamätných čias. Prisadol si, naliali si...

"Neviem, čo ťa celú tú dobu držalo v nasratosti voči mne, ale okej - odpúšťam ti. Aj tak sme už starci. Punk je mŕtvy. Tvoj folk je mŕtvy. Dnes sa počúva elektro."

Podá mu pohárik.

"To máš pravdu. Nenávidel som ťa za to, že ja dokážem zahrať Ódu na Radsoť v bluegrassovom prevedení a ty vieš zahrať iba ak tak holý konský kokot a všetci to milovali. Prázdne tátátá-dádádá-dédédé! Tri akordy dopiče..."

"A teraz sa hrá ešte prázdnejšie tuc-tuc-tuc-tuc-tuc. Po ňom sa bude kopať do plechovky a bude to tá najlepšia hudba na svete! A čo ty vieš, možno sa pri kopaní do plechovky znovu zrodí blues, folk a tieto veci."

"Čo tým chceš povedať, ty analfabet? Že to, čo hrám, je kopanie do plechovky?"

"Viem si predstaviť, že to tak dáko vzniklo," O'Rival tlstý, plešatý potetovaný od hlavy po päty v čiernom župane, v celej svojej arogantnej veľkoleposti sa chichoce na vlastnej poznámke. Tak ON a BEZPRSTÝ STÍV vzišli z kopania do plechovky?! Moody Jerk sa zdvihne. V jeho očiach sa zaligoce vzplanutie a krátko na to absorbujú všetku temnotu dnešnej noci.

Urazene vezme zo steny starú LesPaulku s nalomeným krkom. Drží ju ako baseballovú palicu. Zostarnutý tlstý punkrocker nechápe, čo to ten starý blázon nacvičuje a ďalej sedí v župane a vytreto sa usmieva. Moody Jerk pohľadom zaloví svojho zosnulého kamaráta v okne na nočnej oblohe. Ten sa objaví s karhavým pohľadom a pokrúti hlavou zľava doprava.

"TRI AKORDY DOPIČE!" Moody Jerk sa šialene zaženie gitarou, ktorá punkove hovado ovalí.

Bezprstý Stív na nočnom nebíčku si vylepí tvrdý facepalm na čelo. Otrasený muž sa plazí po koberci. Z hlavy mu prýšti krv. Gitara s nalomeným krkom grcia struny a hrozivý Moody Jerk sa nad O'Rivalom týči ako boh pomsty. Jeho hnev vykypel. Jebol gitarou o zem a v ruke mu ostal iba zlomený hmatník. Blíži sa k nemu a spieva si svoju pieseň. Pri pasáži "...za všetko, čo si mi vyviedol..." dvíha odlomený krk Zambovej LesPaulky vysoko nad hlavu.

Keď Moody Jerka zatýkali, nevedel poriadne ani prečo. Bol na mol, ale vraj si celú cestu v policajnom voze spieval God Saved The Queen. Rival skončil v márnici. Príčina smrti - krvácanie do mozgu. No aj tak bol zaujímavým prípadom, keďže si ho patológ fotil a posielal priateľom, či už niečo také videli. Hmatník mal zarazený do riti po druhý pražec. S roztrhanými strunami sa týčil nad obe polky, ako osamelá palma na vypuklom ostrovčeku. Na druhý deň sa dali patológove fotografie vygoogliť. Starý pán nikdy neoľutoval svojho činu. Dokonca sa tešil dočasnej publicite. Pre mnohých bol fenoménom. Našlo sa i pár nadšencov, čo ho nosili na tričkách. Momentálne vo väzení nahráva audioknihu, ktorá má čoskoro ísť na trh pod titulom - "Punk Is Dead". Nikto nevie, ako dlho bude sedemdesiat ročný, zato vždy veľmi čiperný pán, zo svojej vzkriesenej slávy čerpať. Napokon, nikto by si už ani nebol pomyslel, že sa starý Moody Jerk ešte na niečo zmôže.

M.S.

 

HORÚCI LETNÝ HIT

Citát od pána Buka k výročiu jeho nedožitých narodenín.

SEPTIK

     Z potemnenej miestnosti zapáchajúcej uhorkami a potkaním pižmom, v akejsi bohom zabudnutej pivnici sa ozýval lomoz činelov. Tóno S. bol striedavo na odvykačke a striedavo osem rokov lídrom prakticky neznámej kapely SRALA SOM V TOI TOI. Hrával niečo, čo sám nazýval primitiv-punk'n'roll. Aj napriek tomu, že bol frontmanom, nikdy nestál hrdo vpredu, ale schovával sa za bicími v úzadí, odkiaľ vykrikoval svoje jednoduché texty. Najviac sa nakričal v skúšobni, kde cvičil viac, ako ostatní traja členovia.

Basák býval kúsok za rohom a dvaja zvyšní gitaristi v susednej dedine. Už sa stretávali len raz za uhorský rok a aj to pri fľaši acetónu.

Práve dokončil text s názvom "Septik" a nevedel prestať vrieskať vety, ktoré sa mu zavŕtali hlbšie pod kožu, ako ktorákoľvek ihla. Z dlhej osamelej chvíle dvoma ozobanými paličkami vyťukal -

RAZ, DVA TRI

AAAAA...

Nebaví ma počúvať, čo všetko je TOP!
Nebaví ma držať s ich trendmi krok!
A nebaví ma sledovať ťa celý rok
jak kŕmiš sa hovnom a dúfaš v pokrok!

Revolúcia nebude, skrátka nebude
pokiaľ si budeš hovieť v tomto odpade!
Revolúcia nebude, žiadna nebude
keďže tvoja myseľ nachádza sa v rozklade!

Nebaví ma platiť za chyby z tuposti!
Nebaví ma dúfať, že sa to raz skončí!
A nebaví ma zatvárať pred tým oči!
Mám z toho ten pocit, že sa Zem netočí!

...a ešte raz refrén!

Vtedy do miestnosti vojde jeho otec, hodí po ňom kýbel a zhúkne, nech už sa vyjebe na ten hurhaj a migá do chlievu - prascom vykydať hnoj.

"Hurhaj! Kurva, že mi to skôr nenapadlo..." povie si Tóno S. a nad hlavou mu zabliká žiarovka. Chopí sa vedra, obuje si žlté gumáky a razom zatratí dnešný text, aby mohol ešte túto noc napísať epickú trinásť minútovú skladbu, v ktorej sa dookola opakuje jediné slovo - HURHAJ.  

M.S.

TÚŽBA

     Pot odkvapkával z jeho vrstevnatej brady, keď sa blížil do baru. Netopier, tak ho volali najbližší. Prezývku získal po tom, čo chcel podporiť svoje metalové vierovyznanie a po vzore svojho najvyššieho boha odhryzol netopierovi hlavu. Žiaľbohu, v jeho okolí sa nenájde priveľa metalistov, nieto ešte ľudí, ktorí by tušili, že ide o nejakého Ozzyho a tak mu prischla animálna prezývka.

Netopier skrýval drobný hendikep. Chrbtica mu o pár článkov podrástla a vyčnieva mu nad zadkom, kde sa dva krát stáčala v podobe malého chvostíku. Keby jeho všeobecne neznalí priatelia vedeli aj o tomto, volali by ho zrejme Prasa.

V chládku podzemného baru si metalista Netopier vypýtal jedného čapáka a zalízol si pot z čela - cez celú hlavu až k mastnému copíku. Pozdravil kamarátov, ktorí pod stolom zdieľajú handričku napustenú toluénom. Vezme pohár a prisadne si. Už aj jeho smiech pripomína krochkanie. Jeho tupí priatelia si skrátka  nevšímajú...

Po dlhodobom nasávaní s partiou metalista usúdil, že je čas vrátiť sa domov. Celú cestu ho sprevádzal skoro až detský plač. To plakal jeho svinčí chvostík. Už ho unavovalo byť výrastkom na tejto nepodarenej hore sadla. Taktiež mal dosť jeho retardovaných kamarátov. V deň, kedy sa prizeral netopierej hlave padajúcej do záchodu, otvorene preklial stvoriteľa. Preto sa rozhodol, že dnes svoje utrpenie ukončí.

Počkal, kým sa jeho hostiteľ vyštveral po schodoch na tretie, kde býval. Počkal, kým zhodí nohavice a bude sa prechádzať po byte v Adamovom rúchu, tak ako to má rád. Chvostík mu celý čas spieval uspávanku. Na Netopiera to fungovalo spolu s desiatimi pivami. Zastavil sa ešte v kuchyni a kolísavou chôdzou si otvoril koniferku, aby sa dorazil. Oprel sa riťou o drez.
Vtedy sa Chvostík natiahol do celej svojej dĺžky, obtočil sa okolo noža, čo ležal na kuchynskej linke a vzduchom preletel prúžok krvi. Netopier sa stáčal na zemi a Chvostík sa snažil odrezať od zvyšku tela i za cenu vlastnej smrti. Nikdy to nenacvičoval, netušil, čo sa stane, ale dokázal to. Odpojil sa od tela a nechal ho tam masívne krvácať pod kuchynským drezom.

Pocit slobody oblial Chvostík v silnom návale. Odplazil sa do kúta, kde si chvíľku od šťastia poplakal. Potom si gázou ofačoval svoju ranu a odtiahol sa za lepším životom.

Netopiera našli o týždeň jeho kamaráti s preťatou miechou. Samozrejme, nevedeli to pochopiť. Ak im niekedy niečo malo vážne zamotať šišky a nastoliť precitnutie, bol to práve tento nález. To, čomu sa celý ten čas lekári vyhýbali, vzal do rúk práve Chvostík a jeho odhodlanie odísť od tlstého hovada, mu zaistilo krásnych pár rokov života. Usídlil sa na tropickom ostrove s krásnou ženou, ktorá mu dala tri deti. Spával v sieti natiahnutej cez dve palmy. Svoj úchop si nacvičil až tak, že sa dal na vodné lyžovanie. Jeho šťastné roky ukončila náhla smrť, kedy si ho priateľ na rybách pomýlil s červom a chytil naň sumca.

A poučenie? Kto zaváha, nereže.  

M.S.

4. B

     Jarné slniečko sa snažilo dostať cez pokrivené žalúzie a pohladiť školské lavice. Lavice burácali. Deti burácali. Zašťatá Marta! Zašťatá Marta! - ozýval sa posmešný pokrik na celú štvrtú Bé.  Marta stála za dverami a kontrolovala si sukňu, azda ju  nezradil únik moču ako naposledy. Deti vedia byť kruté.

Skandovanie ju tiež netešilo. Tešilo ju, že už čoskoro bude leto.

Marta vstúpi do triedy. Skandovanie narastá a ona placho obíde lavice a sadne si. Otvorí triednu knihu.

"Utíšme sa, prosím!"

Začala hodina Zemepisu.

Vzburu vyvolal Samko - ten grázlik, čo raz zamaľoval oči vypchatej vrane zelenou fixkou a potom ju horiacu hodil z okna. Učiteľka, ktorá si v triede cvrkne, má rovnaké šance získať si záujem žiakov asi ako vypchatá vrana. Neobstála ani s úsmevnou obhajobou, že si nohavice pokvapkala špongiou. Trieda sa po chvíli utíši. Počuť jedine zlostný šum. Samko z mobilu púšťa zvuky vodopádu. Ostatné deti si tisnú rúčky k ústam a prskajú pri potláčanom smiechu.

Marta sa krotí. Samko provokuje. Marta si zaželá, nech sa ten chlapec zmení na kukuricu, aby ho mohla rozkopať po celej triede. Samko sa zmení na kukuricu. Marta vstane, obíde lavice a rozkope ho po celej triede. To, čo zo struku ostalo, si vloží do kabelky. Vyvolá Evičku a nechá ju hľadať na mape Botswanu, kým nezazvoní na prestávku.

Po škole ide rovno domov. Doma očistí šúľok od zvyšných zrniek. Zrnká vysype na balkón. Na balkóne ich večer zozobú vrany. Ľahne si na gauč, otvorí si jedenapollitrovku piva a je jej jedno, či si z toho teraz cvrkne. Veď je doma.

M.S.

ODÍDENÝ ROZUM

     Ignácov zdravý rozum si zbalil saky paky a ušiel nevedno kam. Jeho odveká túžba stať sa vznešeným prozaikom zakapala v momente, keď stretol iných vznešených prozaikov. Tí, si o sebe myseli to, čo si zvykol myslieť šestnásť ročný Ignác - že dobyjú svet svojimi spísanými pravdami o živote a všetci z toho padnú na hubu. Pravda sa však štiepila na viacero smerov a nemal ju vlastne nikto.

Ignác sa rozhodol vyliať svoje tégliky so skysnutými posolstvami do literárneho hajzla a vzdialil sa do ústrania. Dokonca sa zbavil sociálnej siete, aby nebol atakovaný statusmi o všeobecných pravdách od iných autorov. Útek od citátov do ríše obyčajnej každodennosti naň pôsobil mimoriadne blahodarne. Dokonca sa naučil obrábať pôdu. Jeho pole malo štyri krát štyri metre a sadil na ňom hrach a paradajky. Bohurovná spokojnsoť.

Čas od času ho navštevovali blízki a rodina. Nevedeli pochopiť, prečo sa tento človek dobrovoľne vzdal niečoho, čomu hovorili talent. Nemienil to nikomu vysvetľovať. Mienil si užívať sadeničky.

Jedného dňa sa Ignác vrátil domov. Paradajky boli rozdupané a záhradka spustošená. Vbehol do svojej chatrče, kde našiel struky hrachu, ako popíjajú  a rozvášnene sa prekrikujú. Choval si na prsiach hady. S hrôzou zistil, že celú tú dobu jeho záhradka počula rozpravy s blízkymi. Rozpravy s inými umelcami, čo ho chodili navštevovať. Všetko to rástlo zo zeme polievané debatami o umení a zmysloch existencie.
Paradajky chceli byť paradajkami, no hrachom úplne zajebalo. Jeden si dokonca zadovážil šál a baretku. Ďalší sníval o tom, že bude maľovať na Mont Martri holé štetky. Rozdupali paradajky ako menejcenný druh zeleniny. Prišli im skrátka povrchné a tupé. Hrachy vyzbrojené oduševneným vzdorom rozbili okno do chyže a šli hľadať Ignácov písací stroj. Zvyšné strúčiky si nachystali drogy a alkohol. Za jeden deň stihli naťukať päť strán manifestu, ktorý si dlho pripravovali v tieni pod listami paradajkových výhonkov.
Ignáca skoro porazilo. Tri hodiny strávil v príbytku so zhýralou zeleninou, ktorej sa snažil vysvetliť, že je to len zelenina. Nie sú ničím výnimoční, ničím vznešení. To, čo dokáže napísať hrach, dokáže napísať kdekto na trhu. Hrachy ho premohli. Jeden si rozopol svoju krehkú kombinézu a začal po ňom strieľať zelené guľôčky opovrhnutia.

Ignác sa zabarikádoval vo svojej izbe a nechal ich hýriť až do rána. Bezbranne počúval názory a úvahy, citáty a chválospevy, ale aj ohováranie rôznych géniov posledných storočí. Kto je ako preceňovaný, kto je ako nedocenený a kto koho vykrádal. Hrachy sa po každom šluku, hlte vína a hlasne odspievaných operných árií vyvyšovali jeden nad druhého, až bol každý z nich v priebehu večera plytký pozér a zapredanec. Nakoniec sa rozišli v prietrži nekultúrnych nadávok. Ignácovi sa nad pol piatou ráno podarilo zaspať.
Keď sa zobudil, už neveril ničomu. Zbalil si saky paky a ušiel hľadať svoj zdravý rozum nevedno kam.

M.S.