Posledný bítnický mohykán Íregu, šedivý Emil, si pokojne vykračoval dlhou magnóliovou alejou, podopierajúc sa o krátku ohnutú palicu s bronzovou hlavicou v tvare medvedej laby. Jar vôkol prebúdzala miestnu faunu k životu. Vtáčiky na stromoch nádherne švitorili, dúhové motýle sa hrali naháňačku, zatiaľ čo Oldova suka Jolana chvatne kopulovala s všivavým sivým bastardom v úzkom, vymytom odvodňovacom žľabe pri kostole, nevediac, že ide o jedného z odvrhnutých lazárov jej prvého vrhu.
Spoza rohu miestneho kultúrneho domu, ktorý bol býval zároveň i poštou, obecným úradom a večne plným pohostinstvom sa zrazu vynorila dvojica tínedžerov v kožených bundách a kruto sa vzájomne mlátiac, kráčala v ústrety starcovi.
"No, ale dámu?" zahundral si popod nos Emil, ktorý mal podobného chovania tejto prekliatej sociopatickej mládeže už dosť.
"Ale jasné, že mu dá!" s hlasným smiechom odpovedal mladík, potiahol si z ušúľanej cigarety, frajersky objal dievča okolo pása a za sebou poslal na rozlúčku hustý obláčik dymu.
Frustrovaný z predošlého zážitku, no odmietajúc do mozgu sa natískajúcu letargiu a apatiu, švihol si to starý Emil rovno k najbližšiemu mostu, ktorý spájal oba brehy jeho milovanej domoviny. A ako sa tak rozhodne staval na prehrdzavené bielo-červené zábradlie, ozval sa mu do ucha súcitne Boh, ktorý stojac pri ňom, ho mäkko držal za plece, aby mu zabránil v hriešnom skutku.
"Emil, Emil, čo to stváraš? Vari si zabudol na krásy všedného vidieckeho života? Na nedeľnú omšu, rozhovory s priateľmi, detské úsmevy, na svoju ženu, na večernú modlitbu, na dialógy medzi nami? Prečo chceš ukončiť svoj život? "
A tak Emil, potešený vlastnou presvedčivosťou, rýchlym švihom zasiahol Všemohúceho, ktorý čakajúc na konštruktívnu odpoveď, pozabudol na všetky základné pravidlá sebaobrany, svojou okovanou barličkou do spánku, jedenkrát, druhýkrát, tretíkrát, a jednoduchým kopom zosunul jeho bezvládne telo z prašnej cesty do hlbín Íreckého potoka.
Tomáš Zato
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára