štvrtok, 18. júna 2015

Otvorený list Mladému Hejterovi - ak chceš hejtovať, rob to poriadne!



Pred nedávnom sa ma na pivku spýtal kamarát Vlado: "Ty sa nepoznáš s mladým Hejterom? Šak to je taký týpek ako ty!" Odvetil som nezaujatým pokrčením pliec. Hejterov je na Slovensku toľko ako rúšok na papuľky v Hong Kongu. Mnohí z nich rúšky skutočne nosia. Maskovaní niečím, čo volajú konštruktívna kritika a kvázi trefný sarkazmus sa premávajú medzi nami a štia proti vetru, ktorý nefúka, len tak z pasie. Konštruktívna kritika je častokrát naozajstná nenávisť a sarkazmus je nechutne mimo misu. Chodiace toi-toiky plné kakov nespláchnutých osobných komplexov nemám problém odbiť už aj zo spánku, prípadne ich poctiť úplnou ignoráciou, ale to nie je predmetom môjho mesidžu. 
Občas mám pocit, že táto krajina je živnou pôdou pre ľudí, čo si radi zapičujú, ale uvažovať nad riešeniami, prípadne konať, sa im už príliš nechce. M.H. paradoxne rastie do niečoho podobného.


Tento blodžík evidujem už od čias, kedy si vystrelil z Mirgovej opusu magnum a bol som spočiatku skeptický i keď u nás má výsmech vždy potenciál. Fans rástli ako bedle po daždi, príspevky sa vycierali z fb wallov sťa omietkový démon. Pár vecí ma pobavilo, lebo majú zaujímavý švih. Popri lavíne odmeraného ostrovtipu sa nabalili milovníci skutočného hejtu, ktorí o rozumnej kritike vedia pramálo (pri čítaní niektorých komentov som utŕžil toľko facepalmov, až sa čudujem, že mi vôbec ostalo obočie k nechápavému dvíhaniu). M.H. sa teda svojich stúpencov rozhodol kŕmiť výživnými článkami o všetkom, čo by mladý človek ohejtovať naozaj mohol, ba to často aj robí. Rozdiel je badateľný jedine v tom, že využíva celkom vtipné vetné konštrukcie, hlášky, ktoré by mu závidel nejeden Andy Krauz pri písaní dialógov do Kutyila a neuspokojí sa len s ľudovou slovesnosťou v podaní prehajpovanej výšivky - ľuďom jebe. Do opakujúcich sa príspevkov vráža i hodnotné fotografie ľudí, čo nemajú páru o tom, že ich fotí poza chrbty, aby to mohol verejne vycapiť a zafilozofovať si o ich normálnosti. Vo svojej rozdvojenosti na morálku a etiku zvysoka prdí, ale zväčša sa o tieto veci dokáže otierať a nebojí sa spraviť si morálny výpočet toho, čo ho trápi a čo je vo svete celé zle. Mám pocit, že napriek snahe, samozvaný vodca odboju proti ľudskej jebnutosti vo svojom boji zlyháva. Reakcie čitateľov sa delia na štandardne "uvážlivé" ...si zabil Hejter!, alebo na "neopodstatnené" frflania typu Upadá to tu... 

Práve tieto úpadkové komenty ma zaujímajú a nedá mi s nimi nesúhlasiť. Prečo je tomu tak, kámo? Žeby si bol vlastne rovnaký, ako terče tvojho posmechu? 


Stále nové článočky o testovaní podnikov, kinderrevolucionárskych víziách, alebo postpubertálnom existencionalizme sú vlastne jednoduché, ako veci z ktorých si chalanko zvykne strieľať. Pár ľudí si uvedomuje, že už nie je na vrchole síl a znechutenia, teda ak sa za vrchol nepovažuje vystúpiť na Mount Everest veľavravných príspevkov typu Refresher, ku ktorému sa kvalitatívne blíži. Už len čakám, kedy vezme slečnu Viki o druhej v noci do Tulipánu, aby si spoločne mohli pritakať, že tamojšia pizza nemá s pravou pizzou nič spoločné. Alebo vyvádzať podobné duchaplnosti.
Čo sa týkalo článku s B-komplexom, M.H. prejavil celkom slušnú dávku ľudského rozmeru a sociálnej zaangažovanosti, čiže si dovolím povedať, že v hlavičke nemá úplne vymetené. No občas akoby písal posty priamo zo spomínanej toi-toiky (s hlavou v mise). Verejne osočovať ľudí, ktorí  "slúžia" aj mojim každodenným maličkostiam, mi nepríde cool. Skôr detinská debilita volajúca do neba. Vyjadrenie o "jebnutom šoférovi autobusu, ktorý má one thing to do" je rozdrapenosť vo svojej čírej forme. Keby to bol môj zrobený tato, čo maká na rodinu v skvelých podmienkach spotenej MHDčky, osobne by som ti prišiel vyjadriť svoj postoj pretiahnutím fľaše od desinky staropramenu cez temeno, až by zožulo etiketu k spodnému okraju. Rozumiem, že je jednoduchšie sedkať vzadu skrytý v anonymite nie len svojho fejsbučiku a postovať lenivo fotky s ťukaním kydov do telefónu, ako vstať a niečo urobiť. Podobnými drobnosťami samého seba fauluješ a degraduješ sa do úrovne všetkých tých malomeštiackych karikatúr, ktoré si berieš na paškál. Zrazu si hlasom širšej verejnosti, tak nerob zo seba dilinka za lajky! Máš možnosť poukázať na to, na čo upozorňovať treba v rámci mladých ľudí. Sranduj s mierou, lebo s hejty nejsou žerty.






















Pýtaš sa, prečo skrátka nedám palec dole a neodídem zo stránky, však? Je pravda, že môj záujem o tvoj moralizačno-amorálny portálik má životnosť plastelíny na priamom slnku. V rámci vlastného blogu, nemám vo zvyku zbytočne mudrovať. K vlastnej reflexií skutočnosti volím radšej kamufláž "beletriou".. Tento-krát som našiel niečo, čo si zaslúži môj "hejt" a musím zvoliť inú taktiku. Otvorenú, názorovú, ku konkrétnej veci. Napokon, slová ako "názor" sa často znásilňujú pod Hejterovými príspevkami. Ono byť blogerom je v dnešnom svete naozaj vznešené hobby. Okrem toho, že si mnohí egotripujú jednotvárnymi ukážkami čriepkov zo svojej každodennosti (v podobe fotiek z afterky, z afterky po afterke, nákupu trendy overalu z veľhada kráľovského a zlatú reťaz k tomu, oslavy narodenín svojej mačky, či toho, ako viem super vyzerať i v cudzom prostredí vyretušovaného erazmu), občas sa nájdu ešte postavičky so zaujímavými postrehmi. Je ich málo a cením si ich! Preto v Hejtera verím. Dať lajk do prdele z jednej stránky mi ľúto nebude, ani tebe. Ľúto mi je, že mrháš potenciálom na plytkošiny, čím vlastne bojuješ iba ak tak proti tomu, čo máš v hlave a čo ti občas zasvieti v texte. Myslím si, že máš rozhodne na viac, ako fotky od chrbta a gánenie na ľudí, čo o tvojej prítomnosti nemajú šanju. Nezhadzuj sa jak teenska, čo si dala na stužkovej tri rumy a zrazu nevie, pod ktorý stôl to má vyvrátiť. Zlepši sa v "hejte" tam, kde ho treba - keďže význam tohoto slova už dávno poznáš a chceš ho sebou definovať. MIER!
P.S.: Akékoľvek ozajstné nenávistné výroky na moju adresu zo strany rozhnevaných fandov za toto vyjadrenie mám hlboko za večerou, ktorú z čreva vyprevadím až ráno. Je to adresované aktivitám na stránke Utrpenie Mladého Hejtera, nie vám.

M. S.




piatok, 12. júna 2015

MANIFEST ZORIZMU

Manifest ZORIZMU (Bratislava)

Na mieste, kde človek nečaká už nič, sa rodia najväčšie myšlienky zatavené do novátorskej optiky. Toto je Manifest Zorizmu.

Novovzniknutý umelecký smer!

Zora je podnik. Zorista je teda človek, čo sa v tomto podniku rozhodne niečo podniknúť. Zahŕňa to aktivitu akéhokoľvek tvorivého charakteru (písanie, výtvarná činnosť, na vlastné riziko i tanec, či spev), dbajúc na spĺňanie základných pravidiel, ktorými týmto smer disponuje. Talent nie je na príťaž, ale nie je ani príliš potrebný.

Zorista sa riadi jednoznačnými pravidlami!

1. Základná hodnota zorizmu je sranda. Takzvaná sranda je primárnym piliérom tvorby samotnej. Prináša autorovi úľavu a spojenie s vlastným vnútorným svetom. Sranda je silnou dominantou, ktorá má prednosť pred všetkým ostatným. Nezáleží na tom, že či samotný humor autora zasiahne srdcia precipientov, alebo udrie klinec po hlavičke a ulahodí tým fundovanému publiku. Srandu autor vyhľadáva v sebe a tým pádom je dôležitá pre neho samotného.

2. Druhým pravidlom je pravda. Hľadanie pravdy je plnohodnotným pohonným motorom pre tvorcu. Narozdiel od srandy, ktorá vychádza z vnútra tvorcu, pravda leží všade vôkol neho a musí byť odvážny ju prijať! Je to podstata všetkého, čo ho obklopuje aj po opustení Zory a následnej ceste domov. S pravdou je autor stotožnený. Autor je tichý bádateľ,  zdanlivo nečinný dobrodruh, hoci si to žiada drobnú daň - akýsi typ nevyhnutného samotárstva dôležitého pre odkrývanie podstaty pozorovanej skutočnosti. Autor sa nesnaží zavádzať (vo svojej tvorbe) a je oddaný úprimnosti, ktorá sa skôr či neskôr Zoristovi dostaví krátko pred odbitím záverečnej, keď sa jazyky rozmotávajú a to čo bolo na srdci pletie sa so slovom v podaní priamej a trefnej myšlienky.

3. Ak sa prvé dve hodnoty (sranda a pravda) škrú, či bijú, víťazí automaticky sranda.

Autor sa vystavuje permanentnému riziku straty zdravého rozumu!

Zmierený so skutočnosťou a svojim postihnutím (ktorým občasné nutkanie tvoriť dozaista je) sa autor vystavuje nekonečnému prúdu myšlienok a zábavy počas odkrývania a hľadania pravdy vôkol, až sa na istý čas, ak nie aj dlhodobo, môže zrieknuť zdravého rozumu. Ten, čo sa javí ako poloblázon prichádzajúci do Zory s notesom, je dozaista jedným z nás. Ten, ktorému len s ťažkosťou rozumieť, no v hlúčiku rovnakých prípadov prepuká v potmehúdsky smiech, tak to je náš človek!

Autor trhá svet na fragmenty!

Aby autor unikol ťaživej celistvosti svojho bytia je nútený trhať poznané na čo najmenšie fragmenty, s ktorými neskôr narába. Texty sú preto častokrát strohé, vykostené. Obrazy a kresby jednoduché, primitívne. Autorom je preto často-krát oddaný minimalista ťažiaci z maxima, ktoré mu univerzum ponúka.

Pripojiť sa nemôže hocikto!

Je to pravda. Do tejto skupinky sa nemôže dostať, len tak hocikto.

_______________________________________________________________________

Momentálni nadšenci: Sulejmán Podpník, M.K., M.S., Martin Ozorovský, Tomáš Zato



nedeľa, 7. júna 2015

NEDEĽNÁ CHVÍĽKA POÉZIE


Jak som nenávidel nedeľnú chvíľku poézie. A že poet. Piču.

Zazvonil telefón a moja vtedajšia žena k nemu pristúpila a zdvihla.
-Anka, jééééžišmááária, tvoj Martin sa obesil. 
Videl som ako moja žena stuhla v kŕči.
-Ako obesil, veď tu sedí, televízor kuká...
-Nie nie! Nie je možné. Teraz môj muž prišiel domov, že pri splave sa obesil Martin Ozorovský.
Žena sa otočila smerom ku mne a poznamenala – vraj si sa obesil pri splave. Od nervov som jebol vázu o podlahu a podišiel k oknu. Prisámbohu tam ten kokot visel. Poznal som ho – tiež sa volal Martin Ozorovský, predával bicykle dolu v meste.
Čil visí na tuji. 
Žena medzičasom položila telefón a začala horekovať nad vázou.
-Preboha Martin, to bola váza od mamy!
-Pre mňa za mňa keby aj od Lenina bola. Tie tvoje jebnuté kamarátky chcú, aby som skapal?
-Nie Martin čo si, prečo by chceli?
Bez slova som si sadol naspäť do kresla a pozeral ďalej, ako Chudík recituje Marínu.
-Sa obesím, v kočikárni. Prídeš domov, budem visieť. Lebo som dobrý otec rodiny!

Odvtedy už nikdy počas nedeľnej chvíľky poézie nepípla. 
Čo ju je do mojej nenávisti.

Martin Ozorovský