sobota 19. decembra 2015

HVIEZDA


     Pod nočnou oblohou, na lavičke v parku sedia šestnásťročný Mišo a osemnásťročná Erika. Mišo chce prísť o spoločensky neakceptovateľné panictvo. Erika je kurva.
Mišo jej prestane olizovať krk a zahľadí sa do prázdna, kam sa ona celý čas stoicky pozerá. Všimne si, že padá hviezda.
"Padá hviezda - niečo si želaj!" znemožní sa Mišo nerozvážne romantickým výrokom.
Žiarivý pás svetla sa tiahne čiernym nebom. Akoby sa spolu s nebom hviezda zväčšovala.
Mišo si zaželal Eriku. Erika si zaželala, aby hviezda dopadla na ich lavičku a nechala po sebe len horiaci kráter.
Erikino želanie sa splnilo skôr, než sa Mišo stihol stať mužom.

M.S.

pondelok 14. decembra 2015

BIELE PEKLO

     Rekreačný mizantrop, filmový kritik Augustín Znojmo si to šinul na pravé poludnie z Rače do Petržalky v snahe zadovážiť si speed. Dnes večer chcel dopozerať Trierovu Melanchóliu bez toho, aby sa pokúsil vypaprať si oči rozžeravenou vidličkou a následne napísať rozsiahlu recenziu poslepiačky. Potreboval sa sústrediť. Deadline je o dvanásť hodín, ktoré by za triezvych okolností premrhal. Prekážalo mu v živote mnoho vecí (ľudia, čo nosia pozlátené crocsy, ľudia, čo kritizujú jeho kritiku, ľudia, čo nalistujú zadnú stranu v učebnici matematiky a zistia, že rovnica "nemá riešenie", ale i tak si to prerátajú, ľudia...), no so snehovou kalamitou dnes naozaj nepočítal - a čo je najhoršie, nemá koho obviniť z vrtochov neskorého decembrového počasia. 

Svoj Fiat Punto nechal spinkať v garáži. Natisol sa do preplnenej električky a snažil sa cez zahmlené okno rozoznávať okolie. Kde-tu ubzikol pohľadom, či sklopil hlavu.
"Prepáčte, ale kvapká vám z baretky na moje nohavice," zahriakla ho sediaca starenka.
"Prepáčte, občas mi to steká zo striešky, keď vonku jebe sneh," ospravedlnil sa Znojmo.
Električku zablokuje autobus, ktorý nedokáže odbočiť a vtedy začnú ozajstné stonania ľudí, bez ktorých by bola Znojmova cesta za drogou príjemnejšia. Všimne si, že jedným z cestujúcich je aj Mitana, ktorý sa rukou škriabe v rozkroku. Slasatne si pomľaskáva. Slečny sú však v bezpečí - libido známeho autora na podobných miestach funguje len v lete, kedy všetci smrdia od potu.

Medzi tým sa po ulici prechádzal básnik Arnošt. Ťahal za sebou sánky, na ktorých sedelo jeho dieťa, jeho pýcha - asi dvadsať výtlačkov jeho poslednej zbierky. Veselo si vypiskuje a zdraví tých, čo v mrzutosti zápasia s odhŕňaním snehu. 
"Belie sa lúka, belie sa nebíčko - to je ale počasíčko!"
Znojmo vystupuje. Podarí sa mu vzkriesiť vybitý telefón a volá svojej ovečke. 
"Nemôžem teraz... je tu mama..." odpovedá tridsaťtri ročný díler šeptom.
"Boha, tak sa aspoň vykloň z okna a hoď mi to v nejakom sáčku! Peniaze ti pošlem."
Na chvíľu bolo ticho. Potom ešte asi pätnásť minút stepoval na jednom mieste, uzimený, premočený. Napokon sa objavila v okne hlavička a zahvízdala. Augustín pohliadol nahor, no cez padajúce svinstvo sotva dovidel na plachého predavača v okienku na ôsmom poschodí. Počul však niečo žuchnúť na zem. Potom sa okno zavrelo. Augustín sa poškrabal na hlave a brodiac sa v snehu hľadal nepatrnú dieru, ktorá by mohla ukrývať jeho poklad. Netrvalo dlho a všimol si čerstvú hnedú kôpku v bielom výreze, od ktorej stúpala signalizačná para. Na vrchu kopčeka trónila dózička od celaskónu.
"Mňa jebne..."
Nasadil si rukavice a...
Prvá vločka, druhá vločka
kto ich chytá na jazyk, ten sa šťastia dočká.
Neteší ťa pravá zima?
Sánkovačka, guľovačka, veď to bolo vždy tak príma! 
Čo je to za skurvysyna? Augustín sa obzrel cez plece, aby zočil tú sýkorku za sebou. Stál tam on, zasnežený s pleteným šálikom. Poet Arnošt. V celej svojej kráse, všetkými milovaný, ozajstný poklad súčasnej literárnej studnice. Vločky naň nepadali, iba ho jemne hladkali. Bol by to len nevzdelaný hlupák, čo sa ešte nestretol s takouto ikonou a teraz tu stojí - usmieva sa a ťahá sánky so svojou pýchou. Augustín Znomjo, premočený, uzimený s jednou rukou v hovne už nedokáže viac čeliť prudkým vášňam. Dnes má písať, nič svoje, nič vlastné, len obstojnú recenziu pre kinofilov, čo kupujú predražený časopis a posledné, čo chce vidieť, sú iní píšuci ľudia v tomto meste otvorene otravujúc svet kvázi nenúteným prezentovaním svojej tvorby. Nechal sa attackovať veršíkmi, ktoré mu mali navodiť dobrú náladu. Predstieral úsmev, keď prechádzal cez cestu a nechal Arnošta recitovať v bielej hmle. Od uboleného, starého odhŕňača si za päť eur požičal na minútku lopatu. Vrátil sa k Arnoštovi a rozsekal mu hlavu ako zrelý melón. Následne ho pod balkónmi zahádzal snehom.

Vrátil sa k starcovi, podal mu lopatu. Presvedčil odhŕňača, že ho nevidel vyťahovať drogy z hovna, ani roztínať lebku naivného básničkára. Starec prikývol pod podmienkou, že mu pomôže odhrabať to biele svinstvo spred paneláka. Augustín prvý krát vyčaril úsmev na svojej kamennej tvári a chopil sa užitočnej činnosti.
Na dnes toho urobil dosť, aby sa upokojil. Stačí už len zhodnotiť jeden otravný film. Ozajstné peklo má ešte len pred sebou.

M.S.

utorok 10. novembra 2015

MRZUTÝ MONTY II: KRTKO NA VERNISÁŽI

     Ako to už mávam občas vo zvyku i túto jeseň sa mi podarilo vyhrabať z nory a zavítať na nejakú spoločenskú udalosť. Nebolo to tak dávno, čo som sa vyliezol poobzerať na sídlisko a utŕžil traumatickú skúsenosť. Jeden bezdomovec sa ma pokúsil zjesť v mylnej predstave, že som lahodný potkan. No a odteraz viac počúvam svoj čuch. Všetkému, čo mi bude smrdieť ako lačný bezďák, sa skrátka vyhnem. 
Vzhľadom na moju drobnú telesnú schránku sa mi podarilo ostať nepovšimnutý počas svojho prieskumu mesta a tak som si rozoberal v duchu aspoň reklamné pútače. Plagát k novootvorenému stripclubu/bordelu. Zaujímavé. Roztiahnutá pizda v spodnom prádle sa snaží pôsobiť atraktívne, ale šero môjho príbytku ma neoslepilo natoľko, aby som neprekukol vyretušované pozlátko a zväčšené cecky. Prechádzkou po meste vymýšľam nový termín - sfotošopovaná realita.

Napokon ma zaujme prebiehajúca vernisáž v galérií. Poster sám o sebe nič nenapovedá. Čiarka ceruzou na bielom pozadí plus miesto a čas konania. Autorka nesie zaujímavý pseudonym - Berlínia.
Oslovený tajomstvom jednej čiarky, preplížim sa vrátnicou a zrazu sa nachádzam v epicentre diania. Tak trochu dúfam, že tu hodím s niekým reč. Páni v rokoch, čo sa tu kŕmia chlebíčkami vyzerajú skutočne ako múdri krti. Prerývajú sa k pohárom vína, kým si autorka získava okolo seba pozornosť. Napokon ohlási svoje antré. Okolie je prevažne mužské, nečudujem sa. I napriek čiastočnej slepote vidím umelkyňu v jagavom svetle. Na krku má zlaté perly a cez seba prehodené pončo. Vlasy sú blond, zapletené do nevinného vrkoču a vyzerá naozaj ako snová víla. Ako by povedala teta Borka, u ktorej som žil v záhrade a bola posledným človekom, čo zvykol akceptovať moje ohyzdné krtince a ja zas jej ohyzdnú opileckú mluvu - Ciboha, šak to úplná jebačka!
A tak si tam postávam a zisťujem, že hovorí o obrazoch, veľmi vzrušene a so zápalom. Potom si všimnem, že obrazy visia všade vôkol. Steny sú biele, obrazy sú biele. Som z toho kokot. Snažím sa svoje slabé očká vyladiť k najvyššiemu možnému zaostreniu, ale full HD to nevidím. Na každom z tých obrazov je vraj čiarka. Ceruzkou. Počúvam Berlíniu, čo k tomu povie. Spustila hodinový pseudointelektúálny žvást, ktorým sa snaží obhájiť svoju dlhoročnú prácu, kreslenie liniek.
Náhle sa mi rozvidnieva a podľa jej slov súdim, že je iba neschopná nakresliť ruku, alebo hocičo, čo by mi našepkalo, že je aspoň aká taká výtvarníčka. Začína mi byť celkom jasné, že jediný talent Berlínie spočíva v lyricky tajomnej kráse, s ktorou sa jej prepečie každá pičovina. Vyrozumený som hlavne z pohľadov pánov, ktorí slastne mľaskajú chlebíčky. Niektorí došli so ženami - hlavne tí stoja vpredu a túto bohyňu hladkajú očami. Občas zavadia o dlhoročné partnerky utešujúcim pohľadom a preglgnú pocit viny spôsobený prívalom paranoje. Čo ak mi teraz niekto vidí do hlavy? 
Jej výklad, dotýkajúci sa hlbokých celosvetových útrap v kontexte s jej emancipáciou a obnažovaním samej seba z pocitov i šiat, zaniká v toku mne vlastných myšlienok, ktoré sú zrazu cennejšie. Napokon z jej úst vychádza slovo vagína a to už sa objavujú prvé kvapôčky potu na čelách džentlmenov. Keď Berlínia dokončí svoj obkec o duševnom striptíze a prejde k pointe, zisťujeme, že koncept bielych plátien zosobňuje jej "nepoškvrnenú" vulvu a čiarka je vždy neoholený chlp, čo unikol žiletke. Zrazu sa všetci pozerajú bližšie na plátna. Predstierajúc znaleckú zádumčivosť, obdivujú obrazy, ako keby si medzinožie vážne odfotila a už je viac než jasné, kto sa tam aj chce dostať. 
Strhne sa vojna o pozornosť. Páni odhadzujú chlebíčky a v zmätku pijú viac vína. Galancia sa nenosí už ani v galérií. Berlínia chodí ako jej veličenstvo pomedzi húf podgurážených nadšencov. Pri jednom stole dokonca necháva bývalých i súčasných "mecenášov" a tí si odmerane podávajú ruky s falošnými úsmevmi na štýl - ...aj ty si tu?
Cirkus.
Kruto zorganizovaný.
A hodnota? Sfotošopovaná realita z plagátu, na ktorom je sebavedomá pizda, čo pretŕča spodné prádlo v reklame na lokálny strip club. Nevidím v tom rozdiel. 
Nejak sa ma to nedotklo. Jediné emócie, čo visia vo vzduchu, sú zamerané na konkrétnu osobu... i v prípade jej samotnej. Odmietnutí páni sa urážajú a v tichu sŕkajú víno, ktoré sa stráca rýchlejšie ako ľadovce na polárnom kruhu. Iní si užívajú privilégium stáť v jej svetle, alebo tieni, ako sa to vezme. Pri pozornom sledovaní rečí tiel, viac ako hovienok, čo sa tu ľuďom rinú z úst, si priamo uvedomujete, že tu chrápal skoro každý s každým. Všetci pozvaní sa tak akosi poznajú. Ešteže som krt a nevidno ma od zeme. Miestami bojujem s tým, že môj výlet nebola strata času, vyskočím na stolík, že si sosnem aspoň z toho vínka. A prd... ostali len krčahy s vodou. 
Potom prišla posledná rana, ktorú pokladám za knokaut vlastnej trpezlivosti. Strhli sa debatky o utečencoch, diskriminácií, neľudskosti a ako si máme navzájom pomáhať a byť k sebe dobrí. Ohrdnutí samci mávnu rukou nad trendy ľudomilstvom, lebo ich cieľ bol iný. Mecenáš číslo šesť, evidentne zaľúbený jak pes, si na pliecko rozcítenej Berlínie pokladá hlávku a tá ho nevďačne odsotí, aby mohla ďalej filozofovať o potrebe byť človekom. Predajný názor fungujúci ako naučená floskula k flirtu. Reklama na niečo, čo sa snaží byť niečím iným. Ak by ste však prišli s rovnakou dávkou moralizátorstva dotýkajúcou sa konkrétnych bytostí v tomto vyhorenom kruhu, došli by ste k záveru, že sa mnohí osopia a fľusnú na vás nedožutý pagáč. Nechávam ich s horúcimi obkladmi na studených čelách. Nech sa aspoň pri rozhovoroch cítia dobre, akosi ľudskejšie. 
Videl som dosť a čo je horšie - začína to tu smrdieť ako hladný bezďák. Veď aj do debát sa mi chcelo, ale čo by som sa asi tak vulvocentrickej umelkyne spýtal? 
Používaš pri tom gumu? Aká tuha je ideálna - mäkkšia, či tvrdšia? Máš radšej strúhadlo na baterky, manuál s kľukou pripevnený o stôl, alebo si ideš staromódnu klasiku?
Napokon by som jej odporučil skúsiť asi ten fotošop. Ale kto by z týchto milovníkov kultúry strácal čas diskutovaním s prízemným krtom v galérií...

Napokon sa Krtko Monty prekvapený, ale nie úplne sklamaný súčasným stavom moderného umenia vrátil späť do diery. Tu si v tichosti zažal lampičku, uvelebil sa do kresla a začítal sa do životopisu Jiřiny Bohdalovej.


M.S.

piatok 9. októbra 2015

DADA CREW - KRST DEBUTOVÉHO ALBUMU V CABARET VOLTAIRE UŽ TÚTO SOBOTU, POĎ!

     Ak nežiješ na dne studne jak drbnutá Samara z Kruhu, tak si celkom iste uvedomuješ, kto teraz diktuje trendík. Ver tomu, že najväčší HAJP okolo formácie DADA CREW len tak ľahko neutíchne. Je mi jasné, že aj ty followuješ Manreyov Photogram a neunikla ti video-pozvánka na sobotňajší krst ich debutového elpéčka Flausíme s Nietzchem. Už tento víkend, tak môžeš zažiť neopakovateľnú atmosféru živého vystúpenia experimentálnej skupiny, ktorá svoju inšpiráciu nachádza v deväťdesiatďeväť rokov starom smere, známym aj ako antiumemie. Chalani sú optimistickí a i napriek tomu veria, že prinášajú do našich končín niečo nové.

O texty sa znovu postaral freestyler BRETON a sľubuje nezrozumiteľné malátne skladby o ničom, tak ako to máme radi.
"Väčšinou si ideme egotripík, za ktorý nás cenia. Napríklad Marcel (MC DUCHAMP) často rapuje o tom, že sa rád oblieka ako žena. Inak máme radi top značky Hugo Ball, alebo Tzara, lenže mali sme dosť problém s tým, že im robíme neplatenú reklamu. Nejak sme začali s konceptom na vlastnú značku a už máme von mikiny JBMNORMY. No a teraz sa viac pozeráme na situáciu vo svete a okolo nás... len ponúkať nejaké riešenia sa nám moc nechce. Taká Fúza Lisa je automaticky napísaný text, o tom, že skôr Mone Lise narastú fúzy, ako na našich tvárach... rovnako tak ostatných deväť skladieb, sú veci nad ktorými nikto z nás zas až tak nerozmýšľal, ale napríklad Chutila jak falafel pojednáva o tom, ako som k sebe vzal neznáme dievča zo Sýrie. Na jednu noc..."

Breton nedávno pre fpiči.sk prezradil, že tvorbu textov a hudby často-krát robia spoločne.
"Hráme sa so skladačkami, to je pre nás základ tvorby. Občas sa zídeme nad bucket klobúkom, kde sú nahádzané slovíčka písané na papierové skladačky od pika a od piky začíname skladať text. Pomáha nám v tom náhoda. To isté robí Manray, keď sampluje... takže tak no... čiže náhoda je vlastne taký náš ďalší houmie..."

Hudbu a celkový vizuál ako vždy zabil mladý a talentovaný MANRAY.
"Občas používam foťák, ale väčšinou mám pocit, že mi ho ani netreba..." s falošnou skromnosťou komentuje výrobu merčendajzu novátorský producent.

Vlna hejtu za ich vlastne revolučnú prvotinku Tagnem sa na pisoár, čo je dnes už kultovou záležitosťou, nikoho neodradila od cesty za popularitou. Nasledovala spolupráca s uznávaným hudobným producentom Kandinským na hite s 80's feelingom Jeden celý rayovgram v nose mám.

"Po odozve na viral prvého singlu nám všetko ide tak akosi ľahšie a to sme mali pocit, že doska  bude ready for made tak o rok. Stihli sme získať 24k fans a to nás nakoplo k tvorbe..." vyjadril sa o úspechu frontman MC DUCHAMP. 
Takže jak sám vidíš, títo trendsetteri idú naplno a plánov majú veľa - ako nám stihli pošepkať medzi nimi je aj divoká áfterka a my tam rozhodne budeme, nech sa dáme s nimi v klube DOLE!
No a tebe neostáva nič iné, než zaželať skupine čoraz viac pozornosti a chystaj sa v sobotu na krst do klubu Cabaret Voltaire! NEZABUDNI - alebo zostaň doma a záviď!




článok spracoval: Alexander Refrešer
foto: Marcel Duchamp (zdroj Photogram @manray)

predpredaj vstupeniek na:
www.robimehudbusiqhojdaciehokona/dadalol.com



sobota 12. septembra 2015

MOLOTOVOV KOKTAIL

     Sveťo, Jojo, Libor, Zoltán a Milo bola momentálne najoslavovanejšia pätica. Chlapíci mali nastúpiť na celý rok do najtvrdšieho lapáku pod silným mediálnym dozorom. Nedopustili sa žiadneho prešľapu voči spoločnosti. Sedieť idú dobrovoľne. 

Jedná sa o reality show s názvom Odsúdení. Hráči riskujú vlastnú dôstojnosť a bezpečie za múrmi najtvrdšieho väzenia v krajine. Snímaní len kamerami z chodieb a vlastných ciel. Zvíťazí len ten, kto najdlhšie vydrží v lochu bez toho, aby sa prezradil. Špeciálna komisia vybrala z mizerných tisíc uchádzačov piatich, ktorí prešli ťažkými úlohami, psychotestom a nemajú dosiaľ žiadny záznam v registríku trestov. V pondelok nastúpia do basy. Za bránami väzenia nikto zo spoluväzňov netuší, že sú súčasťou reality show a ich tváre ostanú v anonymite. Finalisti hrajú o milión eúr a dvadsaťtri centov.

Moderátorom je Sajfa. Vysielajú sa aj nočné špeciály a krátke víkendové reportáže.

Prvý mesiac.

Po šiestich dňoch v cele sa právnik Milo zosype. So slzami v očiach oznámi do infrakamery, že končí. Podľa pravidiel, tieto slová nemožno vziať späť. Z basy vychádza nazad do civilizovaného sveta ako posratý slaboch. Na YouTube možno nájsť i niekoľko verzií remixov jeho nočných nárekov.

Druhý mesiac.

Opravár áut Jojo bol dva krát znásilnený, ale stále ťahá a je na pokraji zrútenia. Podnikateľ Libor vedie. Úspešne sa mu podarilo infiltrovať do miestneho biznisu s ostrými predmetmi a práškami. Zoltán sa z dosiaľ nevysvetliteľných príčin rozhodol držať hladovku. Chýba mu žena a dcéra. Po mesiaci a dvoch týždňoch v chládku začína schádzať zo zdravého rozumu. Rozvedený zubný laborant Sveťo sa raz pobil, ale okrem toho nič výnimočné.

Tretí mesiac.

Sexuálne znivočený Jojo to napokon vzdáva. Vracia sa domov k žene. V štúdiu si poplače na Sajfovom ramene a môže ísť späť do života, ktorý tam vonku zanechal. Jeho žena sa s ním rozvádza. Chlapi, s ktorými zvykol chodiť na pivo a jazdiť na motokárach, sa mu po incidente z reality show vyhýbajú. Jojo končí sám a jeho biznis krachuje.
Ostatní, nikdy neodsúdení, sa potýkajú v base so všetkým, čo miestni mukli už dávno majú za sebou. Sveťo sa opäť dostal do potýčky, prekvapivo nie so spoluväzňom, ale s intrigánskym Liborom. U mnohých si tým získal rešpekt. Zoltán stále drží hladovku.

Štvrtý mesiac.

Libor o Sveťovi prehlásil, že nikdy v base nesedel. Rozšíril túto správu medzi miestnych. Sveťo sa z toho samozrejme rýchlo vykrútil a Libor opäť skončil s rozbitou papuľou. Jeho tvár už bola otlčená. Nechcel preto riskovať aj zvyšok. Nevedel však, že keď sa vráti, svoju nádhernú snúbenicu nájde obletovať iného, bohatého modela bez rozbitej papule. Hru opustil, keď televízny dramaturg nastolil úlohu pre troch zvyšných hráčov - nechať si v base ihlou vytetovať do kože nejaký motív. Sveťo si dal vytetovať morskú pannu a kotvu. Pološialený Zoltán si nechal vytetovať usmiaty zemiačik. Kérku mu pochválili aj bachari. 

Keďže hra bola štvrtý mesiac ukončená, lebo Zoltánov stav sa natoľko zhoršil, že bol prevezený helikoptérou do nemocnice, kde sa vyjadril, že už pokračovať zrejme nebude, zo Sveťa sa stal automaticky víťaz. Bol prepustený na slobodu. 

V televízií mu veselý moderátor odovzdal šek na milión eúr a dvadsaťtri centov.

Sveťo si však na život vo väzbe až príliš zvykol. Chýbali mu priatelia, chýbalo mu mlátiť sa s ľuďmi, chýbal mu ustavičný pocit toho, že aj tak ho sledujú kamery a tým pádom sa cíti v bezpečí. Akoby bol v nejakom horšom wellnesse, kde je oň postarané. A to ho tešilo najviac.  
Vyjebal sa preto na výhru. Poslal ju s ospravedlnením vlastnej rodine. Nevedel, čo s ňou. Potiahol nosom pri sentimentálnom pohľade na tetovačku morskej panny, pri spomienke na veselé potľapkávanie od ľudí, ktorých tam nechal.


"Jednosmerný lístok za mreže, poprosím," skonštatoval sám pre seba a hodil molotovov koktial do výkladu benzínovej pumpy. Usalašil sa na obrubníku v tureckom sede a okolitý chlad pomaly mizol. Okrem vatry na benzínovej pumpe ho hriala aj skutočnosť, že počuje blížiace sa sirény policajných vozov.


M.S.

utorok 1. septembra 2015

KOLOTOČÁRSKY RAJ


     "Bodaj by vás parom vzal, kurvy cigánske..." zachrchlal nervózne Dezidér Stojka, keď vyliezol zo svojej maringotky a videl tú spúšť. Odpľul bokom a utrel si zvyšok flusanca, ktorý sa mu zahojdal na špinavej brade. Utiahol si zips na šuštiakovej bunde a podišiel k autodromu, kde rozjarené deti na trati šantili v sprche iskier. Vedel, že sa na autodrome miestne dedinské decká radi zrážajú, dokonca učinil i preventívne opatrenia, aby sa to nedialo. Ceduľu s nápisom: NEOTĹKAJTE SA MI TU, LEBO STIAHNEM KOŽU Z VAŠICH MATERÍ! si aj napriek všetkému tí drzejší paholkovia nevšímali. Ozrutnými labami, zdobenými na každom prste prsteňmi, odtlačil detské hlávky od seba, sťa steblá vysokej trávy a predral sa k poškodenej káre. 
Založil päste vbok, lebo mali chuť lietať vzduchom, prezrel škody a otočil sa na škodoradostné tváre.
"KTO?"
Deti rad radom na seba ukazovali prstom a vyhovárali sa jeden na druhého. 

Dezidér mal v krvi kočovný život. S rodinou o siedmych bratoch, jednej matke a otcovi, ktorého len odhadom nazýval otec, si pred pätnástimi rokmi založili púťovú atrakciu. Vzhľadom na veľké finančné straty sa im podarilo ukryť na mieste, kde noha daňováka nikdy nevkročí. Ukotvenie v obci Fokumé a stabilita v ňom celé roky varili tulácku krv. Cítil nespokojnosť na každom rohu, čo sa odzrkadlilo nielen na jeho zovňajšku, ale i na upadajúcich atrakciách. Kyvadlová loď so zožltnutými pirátmi a vysmiatou prsnatou morskou pannou, lákala už len pravých odvážlivcov, keďže jej zlovestný vrzgot pri svišťaní vzduchom sa šíril dedinou ako svojho času mestský rozhlas. Plesňou ošľahaný stánok na občerstvenie, ktorý obsluhovala Dezidérova sesternica Džesika, ponúkal okrem ružovej pavučinky na špajdli, občasnej ponuky langošov, či klobásky len tak s chlebíkom i hazard so zdravím. Hrdzou poznačený retiazkový kolotoč čas od času odfrkol matičku, či klinec, no nikdy nie návštevníka. Zato rozheganý autodrom donekonečna trápil prevádzkára elektrickými skratmi a vysokým potenciálom usmrtiť. Bola to jediná atrakcia, ktorá bola stabilne pri zemi a nemala šancu niekoho vyhodiť do luftu ďaleko za rozpadnutý plot, ale aj napriek tomu bola čoraz viac životu nebezpečná.

Ako tak Dezidér stál zmietaný emóciami a strachom, uvedomil si, že je to možno posledný krát, kedy vidí autodrom funkčný. Spomína na prvé testovanie, ligot svetiel za horúcich letných dní. Pitie burčiaku s bratom Gejzom, keď kolotoče utíchli a pocit zadosťučinenia zo zábavy a radosti, ktorú sem priniesol. Obzvlášť autodrom vždy vynášal. Bola to jeho pýcha. No po tom, čo musel pred pol rokom prepustiť matku za pochybné veštenie zo sedmových kariet a kávových usadenín, lebo v obci to má tradíciu a dokáže to každá druhá žena, po jednom ho začali opúšťať i jeho blízki. Snaha nahnať peniaze na strelnici v štýle, kto trafí premiéra medzi oči - odnesie si odmenu, ho tiež vyšla draho. Na vzduchovke zámerne vychýlil mušku tak, že ľudia začali škúliť a každý v dedine investoval radšej do povinných dioptrií. Jeho povesť v tomto ex-raji sa otočila proti nemu. Zrazu je sám a zmätený, naháňa každú mincu v túžbe prosperovať a možno sa i zbaliť a odísť inam.
Skľúčene obíde deti a sadne si na rozkladaciu stoličku. Z vrecka teplákov vytiahne sošku panenky Márie a s plačom pohliadne do nebies. 
"Povedz, čo mám robiť! Nič už neostáva, len zavrieť to tu... CELÉÉÉ!" rozhadzuje rukami, lamentuje. Deti, od ktorých chce len, aby ho rešpektovali za tú trochu potechy, stoja vzadu a pomaly ich prechádza sranda. Takéhoto zlomeného Stojku ešte jakživ nevideli.
"PREKLIATA ZÁBAVA!" roní slzy a deti pomaly k nemu prichádzajú. Počúvajú cigánske motlitby a prosby, ktoré nenechajú chladné nikoho, ak im plne rozumie. 
"Ujo Dezidér... neplačte... nechceli sme..." hladí ho chlapča po pleci.
"Aaale choj mi dopiče, nechajte ma napokoji!" 
"Lázslo je šikovný, šáák si? On to opraví, pomóžeme všetci!" deti kývu hlavami. Dezidér pustí panenku Máriu, ktorá sa hlavou zapichne do blata. Otočí sa k deťom. Rohy, ktoré im videl spočiatku pod ofinami, sa stiahnu, aby videl to skutočné. Nad čierne kučierky im vystúpia zlaté svätožiary.

Netrvalo dlho a deti z dediny sa pustili do práce. Nech na ich radostnom ihrisku zábavy svieti každá žiarovka, znie každá melódia, tak ako by si samé priali. Dezidér bol radosťou bez seba a obetoval pár jázd zadarmo. Dokonca i brat Gejza sa vrátil z ďalekého Belgicka, aby sa predviedol a prehovoril o tom, čo sa v cudzine o kšeftovaní naučil. Všetci mu pochválili nový účes. Usmievavo poznamenal, že je to preň reprezentatívny výzor a zároveň nezaprie jemu vlastný temperament. Nevedel, že tento zostrih sa volá mulet a tak to nazýval po svojom - vpredu biznis, vzadu párty. Keď deti pozapájali každý obvod, vyleštili každučký centimeter a natreli svoje obľúbené kolotoče nanovo, Dezidér sa opäť s pýchou jemu vlastnou pozrel na to, čo mu bolo súdené. Mať kolotočársky raj. Celá dedina sa prišla pozrieť, no vrátiť všetko do obehu, chcelo ešte čas a skúšobnú prevádzku. Všetci vyvaľovali oči spoza hrubých skiel a plesali nadšením. Objali svoje ratolesti a potriasli si s Dezidérom rukou. Tu sa budú všetci radi vracať a s prejavenou podporou i platiť za atrakcie. Na internete spravili Kolotočárskemu raju vlastnú facebookovu stránku, nech sa osveta rozšíri i v okolí. Všetko to znova ožije už o týždeň.

Nastal večer, dva dni do spustenia prevádzky. Dezidér si unavene sadol na rozkladaciu stoličku. Pár hodín dozadu ľudí požiadal, nech idú domov a nechajú ho s jeho znovuzrodeným snom osamote. Popíjal a plakal od dojatia. Hľadel na vysvietený autodrom, každý tón opakujúcej sa melódie mu rozvibroval srdce, akoby bol znovu malý chlapec. Vstal, že sa na káre, ktorá ešte pred mesiacom zlovestne chrlila iskry a ohrozovala životy, prevezie po trati. Vzal si svoju fľašku, natesno napratal do káry svoje zavalité telo, opustil ostatné odparkované a veselo vyrazil plný nádherného šťastia. Veselil sa opito, lial pálenku po sebe a všade vôkol. Ale ako to už raz býva, nie každé dieťa má elektrikársky talent a to, ktoré opravovalo práve toto nešťastné vozidielko, bolo zo všetkých detí najmladšie. Šesť ročný Lázslo je síce šikovný, ale na technologickú zdatnosť musí ešte dozrieť. Práve preto kára okamžite skratovala a zakliesneného Dezidéra v sekunde zhltla obrovská sýto-žltá vatra, ktorá v tme ožiarila celý celučičký Kolotáčársky raj. 


M.S.





pondelok 10. augusta 2015

SVADBA




     Ženích Horác a jeho nevesta Matilda podnapito tancujú v prievane. Dokorán otvorené dvere od krčmy nezavrie nikto z hostí. Každý túžobne čaká, že aspoň jeden z práve oddaných novomanželov, tými dverami zdrhne jeden od druhého. Rodina a blízki postávajú vôkol a neveštia z toho nič dobré, v duchu každý dvojici meria ich vlastný kratučký čas do ďalšieho odcudzenia. 
Pomaly sa hýbu do nie tak pomalého rytmu skladby Scatman, ale čas akoby sa im spomalil pri splnení dávneho spoločného snu - mať svadbu v ich obľúbenom pajzli Posledný hvizd. Matilda pozrie mužovi do očí a pohladí ho útlou rúčkou po načesaných bokombradách.
"Už sa len zdekovať na nejaký opustený ostrov," šepne.

Horácovi sa z útrob prederie mocné chlapské odgrgnutie. 
Sedí sám, odkázaný na nemilosť vo svojom obľúbenom kresle, tej svojej milovanej krčmičky. V ruke drží pohárik a v skrivených ústach si poťahuje zhúžvanú marsku. V mysli sa mu zmráka. Vodnatými očami si prezerá tú spúšť.
Po bare sa plazí leguán zelený, na zemi rozjebaná svadobná torta, jak keby ju niekto zrušil dynamitom. Všade črepy, miestami kvapky krvi zo zápasu. Gýčová ozdoba mladomanželov z torty rozgniavená podrážkou od topánky v marcipánových troskách. Rodina a známi s krútením hlavy opustili krčmu už dávno. K hlupákovi synovi sa nepriznávajú. Jediný, kto v krčme ostal je štamgast a viacnásobne neúspešný samovrah Rudo, ktorý nebol na zozname pozvaných, ale oslava skončila už pred štyrmi hodinami. 
Dôvod? Matildu pochytila náhla clivota, zdesila sa spoločného súžitia s týmto tu a bez slova zdupkala spred oltára. V svadobných šatách za pár drobných si zavolala taxík na toalete. Vbehla do hrdzavej fábie a stratila sa v tme. Matildina strana ostala zmätená. Horácova strana si vydýchla. Horácovi sa priťažilo. Už hodiny sa jej nevie dovolať. Najlepší priateľ ho tu v krčme osočoval, že je sprostý ako tágo a dôverčivý, za čo mu Horác do hlavy hodil popolník a vykopal ho z krčmy na ulicu. Keď hnev utíchol, Horác začal chladne bilancovať škody, plusy i mínusy. Výsledok? Ostala mu silná láska ku kreslu, v ktorom si usína. A ešte má rád toho leguána na bare, ten je jeho. Volá sa Vladko.
Plieska sa po vrecku, krčí nosom na barmanku Zuzku. Dvihne prázdny pohár a zažiada si borovičku.
Na chvíľu privrie znavené oči a začne pochrapkávať. V sne navštívi svoju ženu. Sedí na chodníku a tlačí si k hrudi vinylové platne. Pozerá sa do diaľky, kamsi do prázdna. Horác pri nej zastane usadený v motokáre. K zadnému nárazníku priviazané plechovky. Zloží si helmu.
"A čo ty tu?" s úsmevom jej podá balík marsiek. Vtedy pricvála spevák kapely, ktorého dosky si Matilda tlačí k hrudi. Horác je udivený. So spevákmi sa mu predsa nikdy nesnilo a tento má dokonca krásneho bieleho koňa, pri ktorom drobná, tesná motokára vyzerá... ehm... viac, než skromne a tak trochu neuspokojivo. Matilda vyskočí na koňa, pritisne sa k nemu. Hodí platne do skoro manžela a zasyčí: "Ty retard! Už choď domov..."

Horác otvorí oči. Zuzka pri ňom stojí a karhá ho, že zaspáva. Opakuje mu, nech už ide domov. Ženích len mávne rukou a pohľadom zablúdi k ubitému Rudovi sediacom pri bare.
"RUDO! Nože odsyp ešte z toho kokaína!"  

M.S.

streda 29. júla 2015

Z VOLEJA



     Najbohatšiemu rapperovi súčastnosti Fabrike, sa zažiadalo zasúperiť si s novou hviezdou undergroundu. Mladí ho žerú a nechcene, tak opúšťajú vyhasínajúcu legendu. Unavuje ho vidieť instagram a facebook, na ktorom sa všetci vyjadrujú, že je momentálne najlepším rapperom a freestyle majstrom na scéne, ktorý si celú Fabrika pripisuje na svoj účet. Podobní tu pre neho nemajú miesto a rozhodol sa ho cez svoj videokanál vyzvať na battle.

Tretie Oko sa battlu zdráhal. Vedel, že je to celé dopredu naplánovaná udalosť, akási masáž ega pre vyzývateľa a príliš sa mu do toho ísť nechcelo. Napokon, si povedal, že do toho predsa len pôjde.

Streda, deväť hodín večer, vychytený Klub Salamander. Publikum netvoria decká, ktoré Tretie Oko pozná, keďže VIP vstup je len pre vyvolených. Jediné, čo ho teší je fakt, že je tam s ním aspoň jeho priateľka Táňa a že sa celý battle steamuje na Fabrikovom kanáli live. Ozve sa prvý skreč a tá veľká gorila so zlatou reťazou prichádza na stejdž s uterákom okolo krku ako boxer do ringu. Tretie Oko je nízky a nervózne prešľapuje do bítu. Hľadá slová, uvažuje. Fabrika sa pozrie na popísané predlaktie, kde má fixkou vytetovaný text a okamžite spustí:

Jaaaaaaaaaau!
Oho, uhm...
Keď robím muziku, sedím si na ušiach
bíty nekradnem, len si ich požičiam
Žatva ovácií je to, čo dostávam
honím si nad publikom, keď ústa otvára
v prvej rade to vždy schytá najkrajšia postava
Otrava, moje hejty sú najlepšia potrava
pre všetkých nesmelých, znudených yolov
spamujem svoj úspech, disujem trollov
vozím sa v audine, mával som volvo
zabudni bratku, čo bolo, bolo
Teraz mám hradby z tiel mŕtvych volov,
čo mi nepriali a meliem len o tom
donekonečna jak bohato obohraný vinyl
s kým som sa pobil o svoj originál štýl,
čo za morom letí, len tu sa neudomácnil
Sledujem trendy, fashion a hry
hrávam pred koncertmi na najnovšom PíEsPí
Mám skoro štyridsať, no nemám, čo ty
dlhé roky som naháňal svoje detské predstavy
Underground držal ma dlho pri zemi
teraz hrám elektropop aj pre prízemných
Nezmením nič z toho, čo lieta o mne v povetrí
rozdúcham oheň, ktorý horí aj v bezvetrí
ty trepeš dve na tri, robíš to bez hanby
zatiaľ, čo od maminy pýtaš lóve na handry
Moje ego skosí tvoje všetky zúfalé snahy
ma kopírovať v narcis ošiali, no nech sa darí!
Je to tak prirodzené, tak to má byť
som najlepší v hre, mám ťa čím udáviť
desať rokov v bruchu nosím stokilový shit
poď z neho ukrojiť, chcem ťa ním nakŕmiť
tlačiť ti ho do krku, papuľu ti rozdrviť...

Tretie Oko mu surovo skočí do reči neodskúšaným volejom.

STOP!
Keď vidím takých ako ty, chytá ma panika
zrejme si držíš v kredenci antipsychotiká
obrábaš zdochliny, kým tečie z nich lubrikant
a lížeš umelé cecky popového zombieka
voláš to romantika, no pre nás ostatných
si prototypom nekrofila, Fabrika.
Vyjeb sa na minulosť, nikoho netrápi,
čo nosíš teraz a čo si mal vtedy,
koľko dáš za tenisky a čo si vrazil do gatí
- veď keď sa vyzlečieš, tak si to stále ty
stárnuci, bez škôl, s komplexami, plešatý
chlap, čo ho teší, že má v riti vrazený
svoj vlastný kolík chlpatý...

Viac už nepovedal. Hodil mikrofón na zem a odišiel z pódia. Na prekvapenie všetkých, jeho pár slov prebilo niagáru naučeného textu svojho súpera a rap battle vyhral. Fabrika rozzúrený nespravodlivým verdiktom, dopichal porotcovi gumy na fábií a vrátil sa domov.
Doma pred zrkadlom nechápal, ako sa mohol Tretie Oko dozvedieť o jeho celoživotnej chuti nadžgať si vlastný úd do zadku.


M.S.

utorok 21. júla 2015

WORKING CLASS HERO

     Gaba fackovala letargia na každom kroku a ustavične cítil mravce v bruchu. Pomaly sa k nemu zakrádalo tušenie, že sa v spoločnosti kaviarenských intelektuálov začínal nudiť čoraz viac. Nebavili ho dlhé sociálno-kultúrne žvásty. Nedokázal sa vyjadriť ani k situácií v Grécku, ba priam ho to nezaujímalo. 

Heňo je Gabov bývalý spolužiak zo základnej školy. Ich cesty sa rozišli v deviatej triede a dnes robí pomocné práce na lešení. I v tento slnečný septembrový deň si veselo púšťa petržalské melódie z telefónu. Zaslúžene si dopraje paramountku sediac na lešení po odpracovaných dopoludňajších hodinách.

Gabo obklopený partiou utáraných rozumbriad postupuje cez prechod, smerom do nimi adorovanej artovej kaviarne. Heňo ho spozná z lešenia a prekričí svoju obľúbenú piesonku o kurvách z Vrakune. Mocným hlasom Gaba pozdraví.

"Kamarát?" Gabo len s horkosťou akceptuje popichnutie od jeho posmievačných priateľov. Heňa v hanbe neodzdraví. 

Ako tak sedia v kaviarničke, pretekajú sa v tom, kto ušúľa viacej cigariet a zhodnotí súčasnú albánsku kinematografiu, za čo v partií dostane dočasné uznanie, v tvári červený Gabo potláča uprdnutie. Aj napriek faktu, že prdieť je ľudské, je z toho čoraz viac nesvoj. Čoraz viac sa sústredí na to, aby tu po ňom raz niečo hodnotné i vážne zároveň ostalo. Nestíha si všímať to, čo jeho priatelia. Väčšinou len ticho pozoruje okolie a čaká na správny podnet. Na niečo, čo ho opäť vráti do sveta, ktorý tak obdivoval... 

Uprostred vášnivej debaty o obrazoch nejakej Rusky, ktorá otláča pysky ohanbia na plátno v snahe jednak zaujať, ale (asi) aj poukázať na dominantnú silu ženskosti, Gabo náhle vzplanie. Oheň mu vyšľahne spod svetra, ale jeho spontánne samovznietenie ostáva nepovšimnuté. Dôležitá debata o ruskej kunde pokračuje, keďže sa Gabo do nej ani nezapojil, je takpovediac vyšachovaný z hry.
Gabo sa ospravedlní, zdvihne svoju horiacu postavu a nenápadne zaplatí za frapučíno a raw punčový rez. Potom pomaličky odkráča z kaviarne.

Heňo si z lešenia všimne, že Gabo je v jednom ohni a padá na chodník. V okamihu sekundy kopne do vedra s vodou. Špliechanec Gabov plameň uhasí. Heňo skočí z lešenia k nemu, zabalí ho do svojej ufúľanej košele. Gabo len v mrákotách naň pohliadne skrz viečka bez mihalníc.
"Si okej, kamarát?"
Premočený Gabo vyštekne na Heňa pár sprostých slov, ešte vždy tlejúc, zhodí zo seba špinavú robotnícku košeľu a vráti sa schnúť tam, kam patrí - späť do kaviarne, hľadať sa v konetexte nových podnetných debát.


M.S.

nedeľa 12. júla 2015

SPRÁVA O VYČÍŇANÍ POLTERGEISTA Z NIŽNÝCH VLÁH

Nižné Vlahy 1956

Cez víkend z piateho na šiesteho júla 1956 sa v obci Nižné Vlahy stal pozoruhodný úkaz. Manželia Jerguš Zápotocký a jeho žena Vilma pracovali na novostavbe ich budúceho domu. S výstavbou im pomáhali miestni, ktorí si cez víkend dali oddych. V temer dokončenom dome si očití svedkovia všimli pár nevšedných udalostí, ktoré trvali len jeden víkend a viac sa neopakovali.

V ono sobotné ráno Jerguš spozoroval počas raňajok, že vodováha spadla z drezu na kuchynskej linke. Nepoškodenú libelu zodvihol a mrzuto sa vrátil k praženici. Vodováha opäť spadla, čo ho donútilo zvýšiť záujem. Položil ju späť na pôvodné miesto. Bublinka neukazovala žiadne výrazné odchýlky ani šikminy na dreze. Zatiaľ, čo ostala na svojom mieste, vzduchom zasvišťal tanier s praženicou a pristál na Jergušovom zátylku. Udivený Jerguš utekal za susedom Ing. Hroncom. Jeho manželka bola v tú dobu u svojej sestry Alžbety. O podivuhodných zásahoch v ich dome, bola informovaná až o tridsať rokov neskôr.

Z poznámok Ing. Hronca:
"O desiatej hodine dvanástej minúte ráno som prišiel do domu. Bol zdanlivo prázdny. Na zemi v kuchyni rozbitý tanier so zvyškami raňajok. Inak všetko v poriadku. Spočiatku skeptický, zavolal som do domu aj môjho vtedy pätnásť ročného syna Karolka, ktorý hneď medzi dverami dostal zásah letiaciou tubou od lepidla do tváre, po tom, čo prehlásil, že žijeme v modernej dobe a na záhady tohoto typu neverí. Z následkov sa liečil ďalšie dva dni. 
Chlapi pracujúci na stavbe dorazili o druhej poobede. Za ten čas sme si stihli so susedom a majiteľom novostavby, pánom Jergušom Zápotockým, všimnúť pár tajomných úkazov počas nasledovných pozorovaní.
Valček na cesto v kuchyni sa po otázkach na nezvaného hosťa, pomaly začal hrozivo dvíhať do úrovne očí, napokon spadol k zemi. 
Dekoratívna fujara na chodbe, začala hrať nesúrodú melódiu, levitujúc vo vzduchu asi pätnásť centimetrov od zeme (Jerguš si ľahol na dlážku a nebojácne krajčírskym metrom odmeral túto vzdialenosť).
Na chodbe sme si posadali do kruhu nad vercajg. Napadnutí pán Jerguš a môj syn si preventívne nasadili robotnícke helmy. Vyzval som silu, nech si vyberie ľubovoľný inštrument. Hľadiac do otvoreného vercajchu, čakajúc na akýkoľvek pohyb náčinia, nás troch odrazu vyrušilo nečakané strhnutie garniže vo vedľajšej miestnosti a prudké zabuchnutie dverí. Pre bezpečnosť všetkých zúčastnených, sme sa rozhodli ťažké a nebezpečné predmety uskladniť radšej v pivnici môjho domu.
V únave z rozmýšľania nad čudnou situáciou, som sa mienil posadiť, keď tu mi náhle škodoradostná sila potiahla stoličku spod zadku a udrel som si trtáč.
Vtedy dorazil i zvyšok zúčastnených. Robotníci dorazili o druhej, no keďže bola sobota poobede a všetci došli z miestnej krčmy Krmelec, nedokážem si trúfnuť nakoľko boli schopní vierohodného prejavu. Ich skúsenosti však hovorili jasnou rečou. Mali sme v to poobedie dočinenia so samoľúbym poltergeistom, ktorý na akúkoľvek výzvu reagoval trucovito po svojom. Vzhľadom na vysoký stupeň ignorantskej svojvôle a roztopašné útoky na celé mužské osadenstvo sa odvažujem povedať, že entita bola ženského pôvodu."

Útok priamo na sebe zakúsil aj pán Julo, ktorý bol v partií piatich robotníkov. Tvrdí, že ho zlostný prízrak zhodil zo schodíkov na verande, no nikto zo zúčastnených nepostrehol počas dvoch dní aktivitu mimo domu a tak sa jeho výpoveď rozplýva v súlade s jeho vtedajším stavom. 

Ing. Hronec ďalej pokračuje:
"Aby som uviedol ostatných kolegov do problematiky, položil som na seba prázdne pivové fľaše a požiadal nezvaného hosťa, nech ich zhodí. Poltergeist strhol nové tapety v prázdnej miestnosti a rozhádzal montérky uložené na rebríku. Dvaja neustáli vlastné prekvapenie a na moment zamdleli. Jeden utiekol zavolať kňaza späť do krčmy. Kňaz dorazil až večer oslabený spoveďami miestnych štamgastov. A síce záhadná sila sa pred ním nepredviedla, no nezmohol sa na slová. Len popod červený nos skromne a pomaly poznamenal, že cíti zvláštnu auru a prítomnosť niečoho, čo tu nepatrí. Následne sa odtackal domov. Na druhý deň súhlasil s vysvätením pozemku. Po modlitbách sme pocítili náramnú úľavu, keďže aktivita úplne utíchla. Kňaz nás pohostil výbornou malinovicou a sused Jerguš už viac neželané problémy nemal."


M.S.

štvrtok 18. júna 2015

Otvorený list Mladému Hejterovi - ak chceš hejtovať, rob to poriadne!



Pred nedávnom sa ma na pivku spýtal kamarát Vlado: "Ty sa nepoznáš s mladým Hejterom? Šak to je taký týpek ako ty!" Odvetil som nezaujatým pokrčením pliec. Hejterov je na Slovensku toľko ako rúšok na papuľky v Hong Kongu. Mnohí z nich rúšky skutočne nosia. Maskovaní niečím, čo volajú konštruktívna kritika a kvázi trefný sarkazmus sa premávajú medzi nami a štia proti vetru, ktorý nefúka, len tak z pasie. Konštruktívna kritika je častokrát naozajstná nenávisť a sarkazmus je nechutne mimo misu. Chodiace toi-toiky plné kakov nespláchnutých osobných komplexov nemám problém odbiť už aj zo spánku, prípadne ich poctiť úplnou ignoráciou, ale to nie je predmetom môjho mesidžu. 
Občas mám pocit, že táto krajina je živnou pôdou pre ľudí, čo si radi zapičujú, ale uvažovať nad riešeniami, prípadne konať, sa im už príliš nechce. M.H. paradoxne rastie do niečoho podobného.


Tento blodžík evidujem už od čias, kedy si vystrelil z Mirgovej opusu magnum a bol som spočiatku skeptický i keď u nás má výsmech vždy potenciál. Fans rástli ako bedle po daždi, príspevky sa vycierali z fb wallov sťa omietkový démon. Pár vecí ma pobavilo, lebo majú zaujímavý švih. Popri lavíne odmeraného ostrovtipu sa nabalili milovníci skutočného hejtu, ktorí o rozumnej kritike vedia pramálo (pri čítaní niektorých komentov som utŕžil toľko facepalmov, až sa čudujem, že mi vôbec ostalo obočie k nechápavému dvíhaniu). M.H. sa teda svojich stúpencov rozhodol kŕmiť výživnými článkami o všetkom, čo by mladý človek ohejtovať naozaj mohol, ba to často aj robí. Rozdiel je badateľný jedine v tom, že využíva celkom vtipné vetné konštrukcie, hlášky, ktoré by mu závidel nejeden Andy Krauz pri písaní dialógov do Kutyila a neuspokojí sa len s ľudovou slovesnosťou v podaní prehajpovanej výšivky - ľuďom jebe. Do opakujúcich sa príspevkov vráža i hodnotné fotografie ľudí, čo nemajú páru o tom, že ich fotí poza chrbty, aby to mohol verejne vycapiť a zafilozofovať si o ich normálnosti. Vo svojej rozdvojenosti na morálku a etiku zvysoka prdí, ale zväčša sa o tieto veci dokáže otierať a nebojí sa spraviť si morálny výpočet toho, čo ho trápi a čo je vo svete celé zle. Mám pocit, že napriek snahe, samozvaný vodca odboju proti ľudskej jebnutosti vo svojom boji zlyháva. Reakcie čitateľov sa delia na štandardne "uvážlivé" ...si zabil Hejter!, alebo na "neopodstatnené" frflania typu Upadá to tu... 

Práve tieto úpadkové komenty ma zaujímajú a nedá mi s nimi nesúhlasiť. Prečo je tomu tak, kámo? Žeby si bol vlastne rovnaký, ako terče tvojho posmechu? 


Stále nové článočky o testovaní podnikov, kinderrevolucionárskych víziách, alebo postpubertálnom existencionalizme sú vlastne jednoduché, ako veci z ktorých si chalanko zvykne strieľať. Pár ľudí si uvedomuje, že už nie je na vrchole síl a znechutenia, teda ak sa za vrchol nepovažuje vystúpiť na Mount Everest veľavravných príspevkov typu Refresher, ku ktorému sa kvalitatívne blíži. Už len čakám, kedy vezme slečnu Viki o druhej v noci do Tulipánu, aby si spoločne mohli pritakať, že tamojšia pizza nemá s pravou pizzou nič spoločné. Alebo vyvádzať podobné duchaplnosti.
Čo sa týkalo článku s B-komplexom, M.H. prejavil celkom slušnú dávku ľudského rozmeru a sociálnej zaangažovanosti, čiže si dovolím povedať, že v hlavičke nemá úplne vymetené. No občas akoby písal posty priamo zo spomínanej toi-toiky (s hlavou v mise). Verejne osočovať ľudí, ktorí  "slúžia" aj mojim každodenným maličkostiam, mi nepríde cool. Skôr detinská debilita volajúca do neba. Vyjadrenie o "jebnutom šoférovi autobusu, ktorý má one thing to do" je rozdrapenosť vo svojej čírej forme. Keby to bol môj zrobený tato, čo maká na rodinu v skvelých podmienkach spotenej MHDčky, osobne by som ti prišiel vyjadriť svoj postoj pretiahnutím fľaše od desinky staropramenu cez temeno, až by zožulo etiketu k spodnému okraju. Rozumiem, že je jednoduchšie sedkať vzadu skrytý v anonymite nie len svojho fejsbučiku a postovať lenivo fotky s ťukaním kydov do telefónu, ako vstať a niečo urobiť. Podobnými drobnosťami samého seba fauluješ a degraduješ sa do úrovne všetkých tých malomeštiackych karikatúr, ktoré si berieš na paškál. Zrazu si hlasom širšej verejnosti, tak nerob zo seba dilinka za lajky! Máš možnosť poukázať na to, na čo upozorňovať treba v rámci mladých ľudí. Sranduj s mierou, lebo s hejty nejsou žerty.






















Pýtaš sa, prečo skrátka nedám palec dole a neodídem zo stránky, však? Je pravda, že môj záujem o tvoj moralizačno-amorálny portálik má životnosť plastelíny na priamom slnku. V rámci vlastného blogu, nemám vo zvyku zbytočne mudrovať. K vlastnej reflexií skutočnosti volím radšej kamufláž "beletriou".. Tento-krát som našiel niečo, čo si zaslúži môj "hejt" a musím zvoliť inú taktiku. Otvorenú, názorovú, ku konkrétnej veci. Napokon, slová ako "názor" sa často znásilňujú pod Hejterovými príspevkami. Ono byť blogerom je v dnešnom svete naozaj vznešené hobby. Okrem toho, že si mnohí egotripujú jednotvárnymi ukážkami čriepkov zo svojej každodennosti (v podobe fotiek z afterky, z afterky po afterke, nákupu trendy overalu z veľhada kráľovského a zlatú reťaz k tomu, oslavy narodenín svojej mačky, či toho, ako viem super vyzerať i v cudzom prostredí vyretušovaného erazmu), občas sa nájdu ešte postavičky so zaujímavými postrehmi. Je ich málo a cením si ich! Preto v Hejtera verím. Dať lajk do prdele z jednej stránky mi ľúto nebude, ani tebe. Ľúto mi je, že mrháš potenciálom na plytkošiny, čím vlastne bojuješ iba ak tak proti tomu, čo máš v hlave a čo ti občas zasvieti v texte. Myslím si, že máš rozhodne na viac, ako fotky od chrbta a gánenie na ľudí, čo o tvojej prítomnosti nemajú šanju. Nezhadzuj sa jak teenska, čo si dala na stužkovej tri rumy a zrazu nevie, pod ktorý stôl to má vyvrátiť. Zlepši sa v "hejte" tam, kde ho treba - keďže význam tohoto slova už dávno poznáš a chceš ho sebou definovať. MIER!
P.S.: Akékoľvek ozajstné nenávistné výroky na moju adresu zo strany rozhnevaných fandov za toto vyjadrenie mám hlboko za večerou, ktorú z čreva vyprevadím až ráno. Je to adresované aktivitám na stránke Utrpenie Mladého Hejtera, nie vám.

M. S.




piatok 12. júna 2015

MANIFEST ZORIZMU

Manifest ZORIZMU (Bratislava)

Na mieste, kde človek nečaká už nič, sa rodia najväčšie myšlienky zatavené do novátorskej optiky. Toto je Manifest Zorizmu.

Novovzniknutý umelecký smer!

Zora je podnik. Zorista je teda človek, čo sa v tomto podniku rozhodne niečo podniknúť. Zahŕňa to aktivitu akéhokoľvek tvorivého charakteru (písanie, výtvarná činnosť, na vlastné riziko i tanec, či spev), dbajúc na spĺňanie základných pravidiel, ktorými týmto smer disponuje. Talent nie je na príťaž, ale nie je ani príliš potrebný.

Zorista sa riadi jednoznačnými pravidlami!

1. Základná hodnota zorizmu je sranda. Takzvaná sranda je primárnym piliérom tvorby samotnej. Prináša autorovi úľavu a spojenie s vlastným vnútorným svetom. Sranda je silnou dominantou, ktorá má prednosť pred všetkým ostatným. Nezáleží na tom, že či samotný humor autora zasiahne srdcia precipientov, alebo udrie klinec po hlavičke a ulahodí tým fundovanému publiku. Srandu autor vyhľadáva v sebe a tým pádom je dôležitá pre neho samotného.

2. Druhým pravidlom je pravda. Hľadanie pravdy je plnohodnotným pohonným motorom pre tvorcu. Narozdiel od srandy, ktorá vychádza z vnútra tvorcu, pravda leží všade vôkol neho a musí byť odvážny ju prijať! Je to podstata všetkého, čo ho obklopuje aj po opustení Zory a následnej ceste domov. S pravdou je autor stotožnený. Autor je tichý bádateľ,  zdanlivo nečinný dobrodruh, hoci si to žiada drobnú daň - akýsi typ nevyhnutného samotárstva dôležitého pre odkrývanie podstaty pozorovanej skutočnosti. Autor sa nesnaží zavádzať (vo svojej tvorbe) a je oddaný úprimnosti, ktorá sa skôr či neskôr Zoristovi dostaví krátko pred odbitím záverečnej, keď sa jazyky rozmotávajú a to čo bolo na srdci pletie sa so slovom v podaní priamej a trefnej myšlienky.

3. Ak sa prvé dve hodnoty (sranda a pravda) škrú, či bijú, víťazí automaticky sranda.

Autor sa vystavuje permanentnému riziku straty zdravého rozumu!

Zmierený so skutočnosťou a svojim postihnutím (ktorým občasné nutkanie tvoriť dozaista je) sa autor vystavuje nekonečnému prúdu myšlienok a zábavy počas odkrývania a hľadania pravdy vôkol, až sa na istý čas, ak nie aj dlhodobo, môže zrieknuť zdravého rozumu. Ten, čo sa javí ako poloblázon prichádzajúci do Zory s notesom, je dozaista jedným z nás. Ten, ktorému len s ťažkosťou rozumieť, no v hlúčiku rovnakých prípadov prepuká v potmehúdsky smiech, tak to je náš človek!

Autor trhá svet na fragmenty!

Aby autor unikol ťaživej celistvosti svojho bytia je nútený trhať poznané na čo najmenšie fragmenty, s ktorými neskôr narába. Texty sú preto častokrát strohé, vykostené. Obrazy a kresby jednoduché, primitívne. Autorom je preto často-krát oddaný minimalista ťažiaci z maxima, ktoré mu univerzum ponúka.

Pripojiť sa nemôže hocikto!

Je to pravda. Do tejto skupinky sa nemôže dostať, len tak hocikto.

_______________________________________________________________________

Momentálni nadšenci: Sulejmán Podpník, M.K., M.S., Martin Ozorovský, Tomáš Zato



nedeľa 7. júna 2015

NEDEĽNÁ CHVÍĽKA POÉZIE


Jak som nenávidel nedeľnú chvíľku poézie. A že poet. Piču.

Zazvonil telefón a moja vtedajšia žena k nemu pristúpila a zdvihla.
-Anka, jééééžišmááária, tvoj Martin sa obesil. 
Videl som ako moja žena stuhla v kŕči.
-Ako obesil, veď tu sedí, televízor kuká...
-Nie nie! Nie je možné. Teraz môj muž prišiel domov, že pri splave sa obesil Martin Ozorovský.
Žena sa otočila smerom ku mne a poznamenala – vraj si sa obesil pri splave. Od nervov som jebol vázu o podlahu a podišiel k oknu. Prisámbohu tam ten kokot visel. Poznal som ho – tiež sa volal Martin Ozorovský, predával bicykle dolu v meste.
Čil visí na tuji. 
Žena medzičasom položila telefón a začala horekovať nad vázou.
-Preboha Martin, to bola váza od mamy!
-Pre mňa za mňa keby aj od Lenina bola. Tie tvoje jebnuté kamarátky chcú, aby som skapal?
-Nie Martin čo si, prečo by chceli?
Bez slova som si sadol naspäť do kresla a pozeral ďalej, ako Chudík recituje Marínu.
-Sa obesím, v kočikárni. Prídeš domov, budem visieť. Lebo som dobrý otec rodiny!

Odvtedy už nikdy počas nedeľnej chvíľky poézie nepípla. 
Čo ju je do mojej nenávisti.

Martin Ozorovský

piatok 22. mája 2015

GTA


    Ernest Kopka je šestnásť ročný mladík mierne šmrncnutý aspergerom. Za celý život nemal silnejšiu potrebu spoznávať ľudí a vytvárať si s nimi pevné väzby, takže sa upol na svoju najväčšiu lásku - počítač.

Toto poobedie bol Ernest vyhnaný spoza kompu matkou po jedenásť hodinovom hraní najočakávanejšej hry roka - Grandma Theft Auto. Táto záležitosť mala hráča pripútať do kresla na dlhé nekonečné hodiny. Vývojári si svoje drzé promo postavili na slogane - Hraj, dokým neumrieš!
Hlavnou postavou spletitého príbehu na 78 hlavných a 103 vedľajších misií je babička Klotilda Nemcová. Jej príbeh začína spolu s úvodnými titulkami, ktoré odhaľujú kolosálne mestečko spoza oroseného okna auta. Jej mafiánsky syn ju v toto pochmúrne ráno vezie do domova dôchodcov (ten je zároveň jediným safe housom v hre). Sme svedkami toho, ako sa syn háda so ženou, koľko z babičkinho majetku pôjde do dražby a čo ostane im. Z dialógu zisťujeme, že tvrdohlavá seniorka ukradla susedom auto, lebo ju prvý krát odmietli odviezť na nákup. 
V odstrčenej starenke, ktorá zrazu prišla o všetko, na čo bola zvyknutá, vzrastie túžba pomstiť sa vlastnej rodine. Spriahne sa s deväťdesiat ročným vyslúžilým veteránom Hubbiem, ktorý jej zadáva prvé questy, často však ovplyvnené liekmi a senilitou, čo Klotildu vháňa do všemožných problémov.
Už len mikrokozmos ústavu, v ktorom sa odohráva 67% dejovej línie je obrovský a ponúka pestrú škálu najrôznejších seniorských aktivít - hranie passians, či človeče nehnevaj sa v klubovni, preteky v dofabulovávaní historiek zo života, dílovanie liekov, tunovanie invalidných vozíkov, kŕmenie holubov, karaoke, alebo zbieranie starých mincí, či cenných známok vďaka, ktorým vám rastie rešpekt medzi miestnymi.
Ďalšou zaujímavosťou je móda. Ak nemáte v škatuli pod posteľou dosť drobných na luxusné značky z internetu, môžete sa v pokoji učiť štrikovať a následne výrobky načierno predávať.  
Mesto samo o sebe v úvode prekvapí rozlohou, ale Klotilda opustí sotva dvor a okamžite sa unaví, zamdlie a zase ste na ošetrovni v safe house. Preto je dobré zväčšiť si výdrž aspoň občasnými hodinami jógy, alebo plávaním. Neskôr však pribudnú misie, kedy musíte ukradnúť sanitku, alebo pohrebný voz a získať peniaze za prevoz spolubývajúcich do nemocnice, či krematória. 
Okrem dvoch ozajstných vozidiel, Klodilda získava aj zbrane, ktorými útočí na ošetrovateľov a neprajníkov. V geriatrickom centre využíva spočiatku melee režim s dostupnými zbraňami ( najrôznejšie typy barlí, dáždniky, šiace ihlice, gitara, vrhanie fitlopty i príboru). Progres z ústavu ju však posúva v obratnosti a predhadzuje jej do rúk i strelné (Walter P38 z Druhej svetovej vojny, pištoľ na svetlice) a napokon i ťažké zbrane (v záverečnej misií musí babička správne zostrojiť bombu na podmínovanie rodinou zhabaného pozemku, taktiež volí RPGčkom, či zostrelí policajnú helikoptéru, alebo spravodajskú s nesympatickým hlásateľom, na ktorého celý príbeh nadáva...). 
Líniu zdravia si doplníte ľahko (cestoviny v miestnej jedálni, hladkanie mačiek, plávanie v krytom bazéne), no ešte ľahšie vám z nej každým krokom ubúda. Je priam nutné mať v inventári pár liekov aj pre seba. Pri prestrelkách zvýšite svoj úspech používaním pohľadu first person, ktorý vám môže znepríjemniť jedine nesprávna voľba dioptrií - na druhú stranu, Klotilda je schopná využiť limitované sekundy módu slepej zúrivosti, kedy strieľa neohrabane všade, ale každá z guliek nájde svoj cieľ. 











  

Hra vyvolala mnohé rozpaky paradoxne u mladých ľudí, z ktorých niektorí vedú bojkot za stiahnutie titulu z predaja, lebo trápne dehonestuje starších, ich zvyky, rodiny, domáce práce, domáce zvieratká, prírodu, ženy ako také a vôbec všetko, čomu by sa mala ľudská irónia radšej vyhnúť. Autori sa však obhajujú faktom, že sú sami v pokročilom veku a vo výsledku bojujú so starobou s humorom a to je cool viac, než hyperrealistická grafika, roky práce a prakticky nekonečné hodiny vďačného hráča, ktorý virtuálny petang, či hľadanie Hubbieho papúč, nepokladá za stratu peňazí a času.

A čo sa týka Ernesta, jeho spolužiaci ho prestanú šikanovať v momente, kedy testy z počtov začnú byť neúnosne náročné a do maturity využijú jeho matematický talent na odpisovanie - zvlášť okato prešibané dievčatá. Jeho osud sa naplní po rokoch, keď vyfasuje dream job, ako herný dizajnér v cudzine na treťom pokračovaní práve tejto série. 


M.S.

sobota 16. mája 2015

EMBRYO

Embryo vo fľaši
Urnička celej našej existencie vo formaldehyde
Kreatívne vytvorenie nového projektu LIFE
Nikto nečakal, že láska môže byť naplnená
Skeptik skelet.
Časom sa vyleje.
Embryo nechtiac rozbijú študenti gymnázia.
Hádali sa, kto ho opíše v cvičení z biológie.
Druhá možnosť bola pásomnica.
Každý chce to embryo ukradnúť,
Dekorácia do detskej izbičky
Na strašenie otravného súrodenca.
Dievčatá sa embrya boja rovnako, ako sa boja pásomnice.
Fuj! No niečo také mať v mladom tele!
Dve z nich ešte nevedia, že sú neplodné.
Budú si musieť nájsť iný zmysel života, než tie ostatné dievčatá.
Chlapci chcú embryo domov na výskumné účely.
Ale na masturbačné, to určite nie.
Vie niekto z nich, že to embryo bolo vyrobené z lásky?
Niekto ho ukradol z laboratória môjho života.
Sme darcovia.
Počkať.
Aj ty?
Aj ty.
Predsa vyliezlo zo mňa.
Zbytočne roztrhaná vulva.
Zbytočná bolesť.
Aj ja som sa stala zbytočnou.
Ty ešte nie.
Trest za všetko negatívne, čo som si kedy myslela.
Som vyrobená pre vedecké účely.
Skúmaš ma,
Moje reakcie, správanie, charakterové vlastnosti a
Vyplýva z nich vzorec bez výsledku.
Šero je také inšpiratívne.
Káva, ktorú som vypila, bola plná chemikálií proti plesni.
Ak už nie je nič bez umelých chemikálií, aj my sme falošné produkty.
Doping začína materským mliekom.
Oduté kurvičky v bavorákoch,
museli kvôli kariére vygrcať ďalšie embryo,
Malé, nie také nechutné ako je v labáku.
Teraz je čas na ambície a kariérny postup.
Si akože totálne rozbitý po včerajšej párty.
Čas na smrť.


BUGAŇA





piatok 15. mája 2015

MODEM TALKING

     Ortodoxný diskofil Šaňo Rafaj (42 rokov) sa nikdy nebránil novým veciam. Býval v malej dedine s obstarožnou materou veľmi vysokého veku (na obe uši hluchá, na jedno oko slepá) a veril, že je priamym potomkom Robina Gibba, dnes už zosnulého speváka z Bee Gees. Svojmu domnelému tatovi bol navlas podobný, čo to do tváre aj do kostýmov, ktoré ako všetci vieme, vyšli z módy v období druhohôr. 



Diskofil Rafaj mal v domácom pohodlí všetko. Obrovskú hi-fi vežu, pred ktorou trsal. Obrovskú disko-guľu na strope, pod ktorou trsal. Obrovské auto s hydraulikou a zablatenými kolesami, ktoré dokázalo trsať zaňho. Jediné, čo mu chýbalo bola ženuška, s ktorou by si trsol. Keďže sa Šaňo Rafaj nikdy nebránil novým veciam, kúpil si počítač aj popraskanú škatuľu, ktorú nazýval modem. Nad obzorom Šaňovho sexuálne pustého poľa sa brieždilo, spravil si konto na Azete i oproboval svoj dosiaľ neobjavený internetový šarm.

DiskoPsisko123
Ahoj cicamica65, to tá šesťdesátpäťka je čo? Obvod pásu? Tvoj vek? Dátum narodenia? Hmmm? :o))

cicamica65
:D :D :D :D :D fuuu chlapče, dobrá foto!

DiskoPsisko123
Dík. Viem o tom. Inak by som si ju sem nedával.

cicamica65
...

Diskofil Rafaj si síce vyplnil dotazník úprimne...

Pohlavie: chlap
Profesia: DJ, tanečník
Ovládam jazyk: každý, ktorý mám v ústach ;o))
Obľúbená farba: ružová, fialová, modrá 
Vzťah k fajčeniu: nefajčím, lížem ;oP 
Znamenie vo zverokruhu: baran
Láska, sex a rodina: hľadám si partnerku na príležitostné milovanie
Mám rád knihy: niekedy
Mám rád hudbu: americké disco
Životný štýl: zistíš, keď ma spoznáš ;o))
Moje záľuby: diskotéky, kúpalisko, tancovanie, karate, práce okolo domu

...ale na svoju šancu si musel ešte chvíľku počkať. Nakoniec, po týždňoch snáh sa mu podarilo zaujať osamelú ženu v rokoch - istú SpiceGirl69. Zaujímavé číslo na konci neznačilo ani miery, ani vek, ba dokonca ani erotickú polohu. Bol to dátum narodenia - 1969. SpiceGirl našiel na stránke, kde ponúkala inzerciu na kúres, ktorý Šaňo dlho hľadal. Dohodli sa na trsačke v lokálnom disko klube.

Ďalšia vec, ktorú Šaňo potreboval, bol fet adekvátny jeho náture. Rozhodol sa schôdzku dotiahnuť do dokonalosti prostredníctvom extáze. Na Pokeci napísal RPčku svojmu obľúbenému dílerovi.

DiskoPsisko123
Seruus bratm! Vedel by si mi pomôcť? Potrebujem nasadiť dve kolesá na utorok, nech mi kára šlape jak má.

Pexeso35
wtf?

DiskoPsisko123
Nenamakáš sa moc, fuška na jedno posedenie si myslím.

Pexeso35
čo ti jebe, prečo mi to píšeš sem?

DiskoPsisko123
Hlavne, nech nesvištia moc rýchlo! Chcem, aby ma na konci spolujazdec objal. ;o)

Pexeso35
tu to nerieš, dobre?

DiskoPsisko123
Dobre, tak ja radšej zavolám.

Osudný utorok vzal zo stanice SpiceGirl, ktorá lepšie vyzerala na fotke, ako v skutočnosti. Prežúvala staničný chilli hot dog a sadla si do frajerského auta bez pozdravenia. Prežúvala až do diskotéky. Na parkete to Rafaj ako obvykle rozbalil. Kde ruka, tam noha. A keď už bol fakt uváchaný a spotený, rozhodol sa, že si dá aj tú extázu. Pri svojich divokých kreáciách však musel balíček niekde na parkete stratiť. Veľmi znervóznel, ale nedal to na sebe znať. Skôr, než by sa ho zhostil úplný hnev na to, že SpiceGirl je stará škaredá prostitútka, že jeho života-budič je v piči a po súloži vo fáre sa musí vrátiť domov tak, aby nezobudil hluchú matku, rozhodne sa konečne zatiahnuť svoj dnešný úlovok do auta. 

Žena si dá na stanici ešte jeden chilli hot dog a zabočia do tmavej uličky. How deep is your love jebe na celé auto. Mini disko-guľa romanticky osvetľuje interiér a SpiceGirl preglgla posledné sústo. Skloní sa a rozopne mu obtiahnuté nohavice bez zbytočných debát. Rafaj sľúbi, že potom zaplatí. Vytiahne tú jeho neopotrebovanú krevetu a vrazí si ju do úst. Valcuje mu jazykom žaluď a k Rafajovi sa blíži zatuchnuté vzrušenie. Odrazu zacíti nepríjemné pálenie. Chilli papula sa snaží, robí, čo môže, no diskofil Rafaj trpí. Korenisté pálenie sa šíri celým jeho údom a odďaľuje uspokojenie. Kreveta sa zmršťuje, až ju napokon SpiceGirl vypľuje a chce vedieť, kde nastala chyba. Šaňo sa neubráni potlačovanému hnevu. Cundra z azetu dopadne zadkom na chodník a auto so škrípaním mizne z ulice. Žena zájde rukou do kabelky, vytiahne Šaňovu extázu, preglgne všetky tri tabletky naraz a vráti sa na diskotéku. 

Šaňo Rafaj sa nikdy nebránil novým veciam, ale celú jazdu domov rozmýšľal, či na niektoré veci už ozaj nie je starý...


M.S.