streda, 21. januára 2015

PRÁZDNE MIESTA

     Čiastočne sa rozhodol pre samotu a ústranie aj pre to, aby sa mohol zlepšovať v nemom pozorovaní všednosti. Kým nepil, nebol nijak zvlášť komunikatívny. Vtedy to celkom šlo. Hovoril si Token, aby nikto nevedel, že je synom slávneho Zamba O' Rivala. Po premlčanom víkende si zapálil v okne marsku a tak trochu sa snažil načúvať ozvenám dávno stratených myšlienok. Na srdci mu praskali omrzliny, kým tichučko počúval skladbu bobby_vinton_blue_velvet.wav hrajúcu z kuchyne.

Z dumania ho vyrušil snežný muž Dudko. Podišiel k oknu a chcel vedieť, či ešte majú nejaký cukor. Token dofajčil a iba pokrútil hlavou. Dudko je bezradný. Nechce takto ráno piť kávu bez cukru, no hold, už musel pretrpieť i horšie veci v tomto byte. Cukornička je prázdna. Prázdna je aj izba majiteľa cukorničky. Rovnako tak i jeho hlava. Toto miesto je ideálne pre prípad, že ste yeti a potrebujete sa načas ukryť pred očami zvedavcov.

Spolužitie dvoch existencií (jedna sa ľudí zo zvyku stráni, lebo chce a tá druhá musí) bolo čisto formálne. Nijak zvlášť sa nepriatelili, ani jeden voči druhému nepociťovali medzidruhovú náklonnosť. Mať strechu nad hlavou a kde prespať, bolo pre oboch, tak akurát. Yeti Dudko síce neplatil nájom, ale snažil sa udržiavať byt v čistote, keďže katatonický majiteľ bol sotva schopný ísť aspoň raz za týždeň nakúpiť. Dnešok mal byť iný. 
"Nemohol by si si nájsť iné bývanie?"
"Som yeti. Nemôžem, len tak ísť bývať k niekomu inému."
"Skúšal si sa niekedy oholiť?"
"Ak vytiahnem päty z domu, do týždňa ma niekde rozrežú na kusy a rozanalyzujú moju DNA."
Podľa Tokena bol jeho spolubývajúci príliš paranoidný. Koniec-koncov, dlhé roky žil v neďalekom lese, rovnako opustený ako teraz, rovnako mimo dohľad ostatných. Tokenovi skrsla v hlave myšlienka, že si ho Dudko obľúbil, ako svojho záchrancu, ako jediného priateľa a to ho znepokojilo. V prázdnom svete, vo svete bez väzieb, vo svete, ktorý mu vyhovoval, nebolo miesto pre dlhé spolunažívanie s akýmsi monštrom. Natiahol si pančuchy, obliekol sukňu, namaľoval rúžom pery a na plešinu nasadil ryšavú parochňu. Token bol pripravený ísť do roboty.

Ako tak stopoval autá, poburoval kamionistov, ktorí si mysleli, že je len škaredá kurva a snažil sa vyhovieť tým, ktorým nevadil a platili - kdesi na zadnom sedadle odparkovaného auta, mu nad parochňou zablysla žiarovka. Našiel riešenie.

Dudko ešte vždy spal, keď sa Token vrátil z roboty. Cez hlavu mu natiahol igelitové vrece a utiahol slučkou z nylónu. Dudko sa s tým prenáramne pasoval a Token ho iba pozoroval z najtemnejšieho kúta izby. Oči sa mu leskli v nádeji, že toto je pre snežného muža konečná. Že znovu bude sám. Yeti sa udusil rýchlejšie, než si Token myslel. Výčitky ho minuli, pretože nepokladal Dudka za nič iné, ako za zatúlané zviera z lesa.

Z korby svojho pickupu ráno vyložil Yetiho pred miestnym mäsokombinátom. Od tamojších si vyžiadal vedúceho. Vedúcemu povedal, že toto zviera našiel a či je vhodné do klobások. Vedúci si mŕtveho snežného muža dôkladne obzrel a priznal, že áno, ten jeleň je vhodný do klobás. Potom Dudka naložili na fúrik a odviezli pod nôž. Tokenovi sa uľavilo.

V pozorovaní sveta sa čoraz viac zlepšoval. Či už stopovaním perverzákov, alebo dlhými pohľadmi z okna na ulicu. Klobásy z Dudka sa v limitovanej edícií predávali rýchlosťou svetla. Chutili celému mestu. Nasýtili prázdne miesta v bachoroch tých, čo ešte vždy prenasledovali v lesoch legendárneho snežného muža. 

Obchody prekazila partia amatérskych chemikov, ktorí špeciálnu chuť klobásy rozanalyzovali po poslednú bunku. Neskôr vysvitlo, že mäso má ľudskú DNA. 


M.S.    

utorok, 13. januára 2015

MRZUTÝ MONTY


     Vyliezol som do ulíc a učupený v tráve pozoroval tie kurvičky, ako sa zase pretekajú. Ako sa im v očiach trbliece strach zo samoty. To preto sa trhali pred prehriatym klubom o jedného nezainteresovaného fešáka. Prešľapovali z nohy na nohu. Fajčili jednu od druhej, pripravené urobiť hocičo. A on to uhral na cool chlapca so slovníkom dedinského futbalistu. Zúfalé dievčatá mu zobali z ruky každú holú, alebo nedopovedanú vetu. Nezaujímalo ich o čom rozpráva, ale dokedy. Dokedy sa to bude niesť v duchu konverzácie, najradšej by ho chytili za pudlo a dotiahli pred oltár. Heh, nie, preháňam. Odfotili by sa s ním a ukázali svetu, aké sú šťastné, že ich nemučí prázdna posteľ a tá desivá nahrávka z archívov ich svedomia, ktorá sa vždy spustí, keď huby sklapnú. Malí, maličkí ľudkovia na smrť vydesení z myšlienky na samotu. Nevďační exoti. Veční puberťáci. Zliezajú sa v klube, z ktorého celú noc bude hučať ten hlasný chaos, čo volajú hudba. Keby to aspoň nebolo nad mojou obývačkou, kurva... Vždy sa preľaknem v pokojnom tichom rozjímaní, keď sa nado mnou ozve siréna a dunenie. Vybehnem hore, posnorím, či to tu už konečne bombardujú, ale práve vtedy som svedkom guľometného rehotu a ten predražený yperit, čo kupujú vo veľkých sklenených budovách s eskalátormi, zasmradí ozón takým štýlom, že týždeň hladujem, lebo soplím a nedokážem si nájsť potravu. A potom tu je toto. Stepujúce, uzimené chuderky volajú taxík. Z posledných síl zbroja, z kabeliek vyťahujú granáty skutočných prosieb. Naťahujú sa o jedného gádžina s reťázkou. Prestrelky v štebotaní a ten štebot je zúfalý. Každé "póóóď!", je výkrikom o pomoc. Dievčatká z domčekov pre bábiky, ktoré staré, znudené babky strašili sračkami o ubíjajúcej samote. 
A teraz to mám pred nosom. 
Vojnu zo zúfalstva. Hlavná motivácia - strach. Výzbroj - v kabelke. Taktika - naučená z časopisov, prípadne z dlhodobej praxe. Maskovanie - výrazné (nápadný rúž, obočie obkreslené uhlíkom, ligotavé bundičky a obtrhané pančuchy). Obete - ľahko oblomné. Jediná výhra - nepočuť seba samú v tichu vlastnej izby. 
Ah bože, ešteže som krt a na tieto obskúrne pičoviny sa dívam rozmazane.

Krtko Monty sa vrátil do diery a dal si na večeru dážďovku. Dážďovka neprotestovala.


M.S.

piatok, 9. januára 2015

NEJASNÁ SPRÁVA O KONCI ZEME... A VEKU


     Kľavý Kubo, miestny odborník na konšpiračné teórie sedel so Zajakavým Vincom v krčme. Vinco si čítal pri siedmej borovičke Zem a Vek a rovnako ako celá dedina i on koktal hrôzou znepokojený informáciami, čo ho z krásne nadizajnovaných stránok už celé noci trápili. Kľavý Kubo, ktorému detská kolika narobila paseku len s telom, no myseľ mal otvorenú a čistú, chcel Vinca, ale i zvyšok dediny ubezpečiť, že apokalypsa zo strany 22 zatiaľ nehrozí. Ako odborník na konšpiračné  teórie vedel selektovať, čo má brať s nadhľadom jemu vlastným a čo v sebe skrýva potencionálnu "pravdu". To, čo však písali v časopise bol číry nezmysel opajcovaný z biblie.

Keď však zdesení obyvatelia začali nachádzať mŕtve ryby na brehoch stojatej vody, uverili v blízky koniec, aj napriek tomu, že si chodia k tamojšiemu jazierku umývať škodovky a ryby skrátka hynú, keď im žiabre zasviní olej. Panika sa šírila, nikto nikomu neveril, všetci sa odvolávali na zjavenia. Apokalypsa v dedine začala nadobúdať konkrétne rozmery a vznikala z chaosu, ktorý mal na svedomí jediný muž. 

Tibor Eliot Rostas sa svojim šamanským pohľadom díval z obrázka na webe priamo na Kľavého Kuba. Kubo si vtedy náhle všimol jednu drobnôstku, ktorá mu mnohé vyjasnila. Zrazu bolo zrejmé, kde pán T. na svoje pravdy chodí. Medzi svoje pokrútené prsty vzal pentelku a vyznačil znamenie, ktoré sa zračilo v novinárovej tvári.

Vbehol do krčmy so svojim vysvetlením a obrázkom v ruke. Ak existujú illumináti a tajné spolky, tak pán T. E. Rostas dozaista patrí k nim a tým pádom, by mu nikto nemal veriť. Na dôvažok pribil hrdzavým klincom na stenu obrázok, ktorý hovoril za všetko.

Z krčmy sa rozkríklo, že Kubo má predsa len recht a niečo v tej strapatej hlavičke má. Sedlač potešená faktom, že pôda nekrváca, nikde inde, len v okolí miestneho bitúnku, že nebesá nehoria, ale sú to obyčajné splodiny z neďalekej kafilérie a ryby v stojatej vode mreli vždy s rovnakým odhodlaním, sa zriekli krásnych ilustrácií, ktoré ich k časopisu prilákali. Zriekli sa i textov, ktoré ich vydesili. Vrátili sa do svojich obydlí a prestali myslieť na to, že kurence tety Božky sú nositeľmi rakoviny. Nebáli sa kupovať pomaranče, v ktorých sa mala ukrývať nebezpečná ebola a taktiež pili kakao. Na kakau nie je nič zlé.

Časopis sa do týždňa vyparil z výkladov trafík a tí, čo ho mali ešte doma, ním podkúrili v piecke. Kubove svedectvo o Rostasovej participácií s tajnými spolkami, ktoré majú šíriť strach a obavy medzi slušných, ale bojazlivých ľudí, visí na stene krčmy dodnes. 


M.S.

piatok, 2. januára 2015

POUR FÉLICITER


     Stojac v telefónnej búdke, v kaluži vlastných zvratkov, hádže mladík posledné mince do stroja. Vytočí číslo a volá starej známej firme, ktorú mu pár rokov dozadu vyfúkol Zambo O'Rival, čím mu vlastne naštartoval kariéru folkového speváka. Na studené sklo búdky kreslí mráz jemnú vrstvu ornamentov. Pestrofarebný ohňostroj na zabudnutej čiernej nebeskej klenbe sa v jeho očiach stráca s poslednými sekundami roku 1974.
"S-S-Sabina... si tam? Počujem, že funíš..."
Mohlo mu to neskôr pripadať potupné, ale momentálne verí, že robí správnu vec, takú, čo by urobil každý správny chlap a zaprial jej všetko dobré do Nového roku, akoby sám seba chcel v opitosti presvedčiť, že drobné ušľachtilé gesto má vôbec nejakú cenu. 
"Vďaka... a ty sa hlavne neurážaj v novom roku za každú pičovinu..." odkázala vzdialená ozvena napokon. Chvíľku porozmýšľal nad veľavravným posolstvom a potom zavolal ďalšej. 
"S-S-Sisa, si sama?" od úst mu stúpa para, v ktorej sa stratí každé slovo.
"Ty čo mi otravuješ frajerku, kokot?!"
"Ahoj Fufo, nečerti sa, chcem vám len zaželať..."
V pozadí, tam kdesi na druhej strane spojenia bolo počuť Sisu, ako hovorí, zlož mu to, ani s ním nevolaj, hoci mu pri poslednom telefonáte pár mesiacov dozadu v snahe vylízať sa z kaše a faktu, že ho odmietla, vravela, môžeš sa hocikedy ozvať, som tu pre teba. Vo vinšovaní už ďalej ani nepokračuje. Emočne podchldený, vrúcne podgurážený, ale zároveň spokojný, že to zlé ostalo v končiacom roku, tresne slúchadlom o vidlicu.
Opustí telefónnu búdku a očistí si topánky v snehu. Vyštverá sa na odparkovaného oslíka a rezkým cvalom sa vydá do tmy. Ododnes môže srať na všetkých, pre ktorých nikdy nebol dosť dobrý. Žiadny z tých ksichtov nechce už v živote vidieť ani počuť. Je prvý január a svetu vytrie zrak ako Moody Jerk, nenapraviteľne tvrdohlavý zmrd s kolísavou chôdzou a náladou.


M.S.