Viťo sedel usalašený v rustikálnom kresle vo svojej izbe s mierne rozkročenými nohami a ľavačkou siahol po najnovšom vydaní mesačníka Kone a ženy. Nalistoval prostrednú dvojstranu, otvoril si zips na gatiach a farbičkami začal obkreslovať blonďatú džokejku v obtiahnutom overale obíjmajúcu krásneho vraníka.
Po niekoľkých minútach túto prostú činnosť dokončil, zapol nohavice a s roztiahnutým úsmevom si zmyslel, že by niečo zjedol. V kuchyni sedel na zemi jeho otec. Po tvári mu stekali kropaje potu a akokoľvek sa vám to môže zdať čudné, obe nohy mal v čudnej póze za hlavou.
„Viťo, Viťo, dokážeš to aj ty? “ spýtal sa ho s výzvou v hlase otec.
Žiaľ, Viťo to nedokázal. Pri prvom pokuse si zlomil panvovú kosť a dodnes je pripútaný na vozík, odkázaný na pomoc svojho okolia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára