štvrtok, 23. októbra 2014

RANDE

     Sentimentálny fragment z nažitého sa črtal na dne každého nedopitého pollitráku. Oči každého zo zúčastnených hovorili vlastným zúfalstvom. Nevedeli koľká bije, ani dokedy. Posadnutí smútkom všednosti sa naťahovali pre ďalší poldecák. Vypaľovali každodennú ľútosť dusivým tabakom. Ty tam kdesi sedíš a vykrajuješ si vlastný kubík z dymovej steny. Cigarety ti už netreba. Tak trochu si praješ dostať sa domov bez toho, aby do električky nastúpili zo tri korby v maskáčoch z DP a obrali ťa o päťdesiat éčok a sedemdesiat centov. Tak trochu si praješ, aby dnes neprišla a nenašla ťa nervózneho. Ale ona príde. Do tej najzajebanejšej krčmy v meste. Iba ju vysotí taxikár a ona preletí dverami ako víla a znesie sa za stôl. Je nádherná a ani trochu sem nepatrí. Opilci očumujú, pár ich ticho závidí. Ty sa snažíš robiť dojem, ale berieš to z opačného konca. Trepeš také pičoviny, že ak ju zlomíš, tak je jasné, že dnes večer ideš do postele s väčším psychopatom, ako si ty sám. A ona nič, iba sa usmieva. Tak jej berieš panáka. A ďalšieho. A sebe raz tak. Na hajzli si zahulíš s cudzími, zatiaľ čo ona si zrejme myslí, že už si tam na nej pätnásť minút plieskaš delfína o ruku. Vrátiš sa naspäť - pohodlný úsmev už je aj na tvojej tvári. O pol hodinu hráte kalčeto s neznámymi, čo ti ponúkli špeka. Raz ťa trochu napne, druhý krát viac a ohodíš celý stôl. Všetci uskočia a pretekajú sa v tom, kto ti skôr povie, aký veľký si kokot. Ona tam len stojí a hľadí na ogrcaných futbalistov. S nadávkami sa pracete z krčmy. Idete nočnou ulicou. Máš vypité, nudíš sa, nechce sa ti trepať, tak urobíš niečo, za čo sa nemusíš konečne hanbiť. Strčíš jej jazyk do krku. V ústnej dutine ním nahmatáš slamu. Uvedomíš si, že to dievča má hlavu vystlanú slamou. Celý čas nič nevidí, nič nepočuje. Bábika zo šúpolia v životnej veľkosti. To je fantázia! Najlepší večer v živote, lebo ju môžeš oprieť o múr a naložiť na ulici. Na ten pocit šťastia len tak ľahko nezabudneš a razom sa stáva tvojou výhrou. Chceš si tú radosť z prvého rande zachovať, tak za ňou ideš zase a zase a skôr, než sa nazdáš, máš s ňou tri deti. Tri dcéry, navlas rovnaké jak ich mater. Hlavy vyplnené slamou, nenaučíš ich ani prvé tri písmená z abecedy a utieraš im zadky najprv toaleťákom, neskôr bankovkami. Spať chodíš do pelechu zo slamy, lebo dlhov máš viac, jak kamarátov a ráno sa budíš sám. Či už chceš, alebo nie, tvoja žena sa zmenila. Miesto slamy má v hlave kaleráby od suseda. Jebáva s ním, lebo vám z časti zacvakal novú kuchynskú linku, ale k deťom je dobrá, tak sa ešte nerozvádzate. Bol ti to vyjebaný čert dlžen, ísť vtedy s ňou na pivo. Kurva, veď ty už ani nevieš, ako pivo chutí... A stojí vôbec ešte ten pajzel? Ideš sa teda pozrieť dnu, veď len na jedno. A zrazu si tam. Sentimentálny fragment z nažitého sa črtá na dne tvojho nedopitého pollitráku. Tvoje oči hovoria vlastným zúfalstvom. Nevieš koľká bije, ani dokedy.
Vtedy zaklipkáš kukadlami a zistíš, že už je jedenásť. Na tú jeblinu si čakal pridlho. Skús ísť domov tak, aby ťa nechytili revízori. Najlepšie pešo...

Tak trochu si si prial, aby dnes neprišla.


M.S.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára