piatok, 28. novembra 2014

SEPTIK II: JARNÁ INŠPIRÁCIA

     Tóno S. (áno, presne ten) sa so sekerou v ruke tackal dolu dedinou. Rozhodol sa, že vytne ten máj, čo Ruženke pred domom včera postavil Kľavý Kubo. Dvoril sa jej dlho a vytrvalo aj napriek tomu, že má problém konať, rozmýšľať i cítiť. Od všetkej tejto ťarchy sa odbremenil dávno pred tým, než sa tu v dedine stal známym ako napiču hudobník. No nejaký ten cit v ňom momentálne predsa len žblnká. Ničím neriedená nasratosť.

Sekerou vytína máj pred domom. Ruženka z pelechu začuje tlmené udieranie a ide rovno k oknu.
"Tóno! Čo robíš?! Ťahaj odtiaľto skôr, než ťa otec zbadá!"
"Najprv zotnem túto opachu a potom Kľavému Kubovi hlavu!"
Ďalších varovaní pred otcom už nebolo treba. Svetlá v dome sa začali rozsvecovať aj tam, kde nie sú žiarovky.
"...tú hlavu strapatú sprostú, čo si na moje žieňa dovolí vôbec pomyslieť!"
Na verandu vybehne spomínaný tato a zvolá:
"BOHAJEHO!"
Ruženka zalezie do izby a ako jej dobrým zvykom býva, k pankáčovi sa opäť nepriznáva. Aj tak, fukol ju len dvakrát a vždy už keď spala unavená z nasávania.

"Ale migaj s tou sekerou basomti, lebo ti ňou klobásy na riti narobím!" kričí pán otec.
"Choďte vy spať, vás sa to netýka!" odvrkne opitý Tóno S.
Vtedy sa naťatý prvý máj zlomí, so zarinčaním skla dopadne a prehne favoritku odparkovanú pred domom.
Teraz sa to veru už i pána otca týka. Ten sa vráti dnu. Z otvorenej papule domu sa svieti a počuť otcov hlas: Ja ho zabijem! Ja ho ZABIJEM!

Tóno hádže sekeru bokom a dáva sa na neplánovaný útek. Netrvá dlho a nájdu si ho dva kužele svetla. Na traktore sedí pohoršený otec v župane. Slzy zo zničenej favoritky ešte nemali ako vyschnúť a tak hromží, hromží, hromží. Tóno nemá dosť síl, aby sa vyhol trkatoru, preto skočí do prvej jamy, ktorá sa pred ním rysuje. Ocitá sa po krk v žumpe. Traktor presviští ďalej, bo otec si skrz slzy nevšimol, že chlapec sa pod zem prepadol.

Tóno, priezviskom Sekera, bol dosť dlho v žumpe na to, aby si uvedomil, že akú škodu spôsobil. Dosť dlho, aby vytriezvel, či už zo slivovice, alebo z pomätenia k slečne, čo sa k nemu i tak nepriznáva. Po krk v hovne si začal pohmkávať melódiu, ktorá sa do análov jeho neslávnej kapely nikdy nezapíše. Keďže Tóno nerozozná žumpu od septiku, skladbu neskôr pomenuje...


M.S.



nedeľa, 16. novembra 2014

FLOW


     Žalostne tupý sídliskový filozof Ferenc Patkoló to nemá vo svete hip hopu vôbec ľahké. Každý lavičkový adolescent s mobilom v ruke ho prirovnáva k Lacovi Majstrovi Slova. Na miestnych freestyle battloch v kultúrnom dome Lúč, ho pravidelne každý mesiac verbálne oskalpujú už i štrnásť roční smradi. Jeho graffiti skill je tiež hlboko podpriemerný. Tagy so svojou pouličnou prezývkou "Ferrari" vytrvalo plieska po sedadlách mestskej hromadnej dopravy. Niekedy s ypsilonom a inokedy s iotou. 
Nečudo, že už ani netúži urobiť dieru do sveta. 

Dnes okradol jedného strelnicového entuziastu o pištoľ. Vyhliadol si ho, ako chodí strieľať vždy v nedeľu sám za mesto. Chcelo to len dobrý úder latou zozadu, keď mal nasadené slúchadlá proti hluku. A takisto rýchle nohy.

Ferrari síce netúži urobiť dieru do sveta, ale za to si praje, urobiť si dieru aspoň do hlavy. Vložil si do úst hlaveň, stlačil spúšť. Nič. Stlačil ešte raz. Ozve sa rana. 

Výstrel ho neusmrtil, len mu rozsekal ústnu dutinu, že vyzeral ako krvavá orchidea v rozpuku. Z huby mu striekal gejzír červenej, ktorý na stenu sprejoval slová dosiaľ neprebudeného rap-poeta. Vyvalil oči a sledoval, čo sa z neho rinie...

Džijeaah... písané slovo, ťažké jak olovo, 
preletí hlavňou, hlavou a napokon priestorom. 
Tvár rozmrdaná jak Kosovo! 
Pojmy vprac do hrobov masovo 
pod náhrobky bez názorov, 
už SUPA vidíš krúžiť nad obzorom? Dosť bolo!

Zaspali sme dobu nadčasovo 
- zdráhavo, ťarbavo, nemožnou chôdzou čaptavou 
odbehli sme od rozbrojov, rezali rumíky kofolou, 
čo znelo tuctovo, brali sme športovo 
a čo nás jebalo, splynulo s predstavou ružovou. 
Vraciam sa k začiatkom, keď mi bolo peckovo... 

Ab ovo, najprv bola sliepka a potom vajcovod 
vo svete bez zákonov, kde ideš si po svojom 
a čelom nebúraš steny, lež píšeš na ne slovo za slovom. 
Najprv fixou do zošitov, potom sprejom nanovo. 

Zrazu si za stolom - sobota obed, kryješ opicu pred dozorom. 
Matka nechápavo a motto Otcovo? 
Najradšej by som ťa zrúbal roxorom! 
Apropo, úlohy už máš, či prepadneš aj tento rok? 
Neskoro. Nepočítaš s maturitou, tak skoro. 
Z učilišťa aj tak pôjdeš rovno ku strojom. Tak, čo z toho? 
Veď raz sa staneš vychyteným rapperom, stajl ikonou, 
jedného fanúšika vynásobíš miliónom. 
A nemusíš myslieť na to, jak fajn bolo. 
Raz budeš za vodou, to len teraz musíš makať v závodoch, 
zápasiť s výrobou pásovou, v pondelok s motorom, v nedeľu s kostolom... 

No tak si z weedu stočím - navidomoči, nevidno mi do očí a z roboty vyletím. 
A tak si hovorím, že sa hneď presadím, no iný kvetináč ako je ten môj tu nevidím. 
Zrazu to zabolí, nemám ani job, ani školy a kde sú v riti moji magori? 
Kam zmizli rodičia? Veď tí tu vždy boli! Darmo je plakať nad rozliatym mozgom mŕtvoly.

Neskoro! Niečo je nahovno, vždy si bol sám sebe motivátorom. 
A zrazu nieto síl, prídem si bezradný a čo sa to kurva vlastne stalo s mojím snom? 
Spomínam na časy, keď bolo fajnovo... 
Z tlamy mi tryská flow, vysychá tryska ou, 
dorazím sa asi druhým nábojom... Pow!

Telo dopadlo na dlážku. Čudný epitaf nad ním, neostal na stene dlho. Roztiekol sa ako posledný marcový snehuliak.










M.S.



piatok, 7. novembra 2014

VIŤO

     Viťo sedel usalašený v rustikálnom kresle vo svojej izbe s mierne rozkročenými nohami a ľavačkou siahol po najnovšom vydaní mesačníka Kone a ženy. Nalistoval prostrednú dvojstranu, otvoril si zips na gatiach a farbičkami začal obkreslovať blonďatú džokejku v obtiahnutom overale obíjmajúcu krásneho vraníka.
Po niekoľkých minútach túto prostú činnosť dokončil, zapol nohavice a s roztiahnutým úsmevom si zmyslel, že by niečo zjedol. V kuchyni sedel na zemi jeho otec. Po tvári mu stekali kropaje potu a akokoľvek sa vám to môže zdať čudné, obe nohy mal v čudnej póze za hlavou.

„Viťo, Viťo, dokážeš to aj ty? “ spýtal sa ho s výzvou v hlase otec.

Žiaľ, Viťo to nedokázal. Pri prvom pokuse si zlomil panvovú kosť a dodnes je pripútaný na vozík, odkázaný na pomoc svojho okolia.


Tomáš Zato

nedeľa, 2. novembra 2014

HAPPY END

   Zita nebola práve protypom oddanej ženy. Neverila usmiatym ľuďom, nosila iba čiernu a nevedela variť. Svoju armádu platonicky zamilovaných kamarátov odháňala rozpačitými frázami o tom, ako ju unavuje ustavičná pozornosť džentlmenov, ako jej prekáža vlastný pôvab a večer sa vydala do miestnych putík - sťať sa ako prasa a ukoristiť si nového zaslepenca. Svoju temer každodennú opicu strávila seba-ľútosťou pri čiernobielych filmoch a predstieraním, že neexistuje, keď nejaký z posledných krčmových úlovkov odrazu zavolal.

V Zite sa niečo pohlo v momente, keď ju Pán Zlomené srdce č.346 otvorene zjebal, že je plytká, nespoľahlivá, egoistická sviňa s roztrasenou pózou smutnej sčítanej kulturologičky, ktorá má slúžiť, ako krytie pre jej zavše prízemné správanie manieristickej barovej flundry. Po týchto hanlivých slovách sa Zita afektovane rozplakala a utiekla. Slzy na bledých lícach do piatich minút vyschli a okamžite začala špekulovať, ako si napraví reputáciu. Aby mohla ďalej loviť svoje obľúbené obete (nešťastní, ľahko-manipulovateľní trtkovia) musela pôsobiť, čo najviac roztomilo, krehko, citlivo, či nežne a to by taká povesť spitej mužolapky mohla výrazne naštrbiť. Zita sa rozhodne pre ráznu životnú zmenu - aj napriek vlastnej nestabilite si zoženie stabilného partnera. 

Leňochod Gusto k nej dorazil v kartónovej škatuli. Len, čo ho rozmarné dievča vytiahlo a oblieklo mu čierny svetrík s jeho vlastnou podobizňou, Gusto spomalene zamieril k posteli. Zita v nej trávila tiež pomerne veľa času a preto jej Gusto okamžite zaimponoval. Prešlo pár dní, za ktoré Gusto iba dva krát zdvihol zadnú labu a Zita uverila, že k nemu niečo cíti. 


Netrvalo dlho a s Gustom sa vzali. Žili spolu v podnájme a leňochod bol sprvoti spokojný. Kŕmila ho bazalkou a žrádlom pre mačky. Teraz, keď už bol Gusto súčasťou Zitinho života a trvalým partnerom, mohla začať znova navštevovať krčmy, slopať a ľutovať sa v spoločnosti mužov - tentokrát, že je nešťastnou a neuspokojenou ženou. Ráno sa potom ľutovala pred Gustom, že sa cíti ako piča.

Kolobeh pánskych návštev bol odrazu pravidelným večerným menu. Gusto bol vďačný manžel, pretože nefrflal, nič jej nevyčítal a bol z džungle ergo, na podobné móresy miestnych samíc bol zvyknutý. Jediné, čo ho otravovalo, bola ustavičná bdelosť. Nespal tak dlho, že sa začal rýchlejšie hýbať. Noc, čo noc jeho pani manželka obskakovala vždy nového trtka a ráno Gusta otravovala s post-alko-depresívnymi výlevmi.
"Neviem, čo mám robiť. Nechápem, prečo sa takto chovám..." a bla bla bla. Gusto chce spať! Vykotúľa sa z postele. Priplazí sa ku svojej plačúcej žene. Zdvihne labu a jednu jej uvalí. Potom sa na ňu vrhne a odhryzne jej nos. Chrupavku vypľuje do kúta a vráti sa do postele. 

Bolo pochopiteľné, že po tomto incidente sa rozviedli (mierumilovnou cestou). Leňochod Gusto skončil v opatere u bezdetného páru seniorov v Malom Čepčíne, kde pracne trénoval spomaľovanie motorických funkcií späť do normálu. Zita bola oddaná už len vlastnej samote. Často sa vďaka nej usmievala, naučila sa variť a kúpila si svoje prvé farebné šaty. Bola svojmu ex vďačná za skúsenosť so stabilným vzťahom i za jazvy na tvári. Bez krásy a otrvaných darmožráčov, patrila už len sama sebe a to sa rovnalo šťastiu. Mohla koketovať koľko len chcela, loviť dokedy chcela, nikdy viac už o ňu žiadny chlap nezakopol. 
Tým pádom sa nemusela každé ráno cítiť ako piča. 



M.S.