nedeľa 10. decembra 2017

POČUJ SAMEY, DEPRESIA NIE JE TREND, JE TO DUŠEVNÁ CHOROBA

     Rok 2017 končí a my sa nachádzame v šialenom období. Hráme sa na otvorenú tolerantnú spoločnosť, ale ešte vždy nedokážeme stráviť homosexuálne partnerstvá, iné náboženstvá, kultúrne mentality, či dokonca samých seba. Ktosi mi raz povedal, že dobrí ľudia ostanú navždy vytierať dlážku, alebo sa zavesia za gágor do prievanu.
Doba praje motivačným citátom, z ktorých sa stali mantry pre cieľavedomých psychopatov a ten, kto ešte nemá v duši nasraté, sa snaží, aby mal, inak to podľa neho nejde.
Spoločnosť, dokonca aj vlastné rodiny a priatelia ťa dokážu posúdiť na základe toho, čo máš a na základe toho, čo nemáš ťa dokážu odsúdiť. 
Do gebule ti svoje o tom hustia všemožní raperi, ktorí "to dokázali" a ja sa stále pýtam, že dokázali čo? Čo si dokázal a nedokázal zistíš hodinu pred smrťou, inak máš celý život, čo robiť. Neexistuje definitívny cieľ, ani definitívna odmena. 
Touto ilúziou optimizmu, motivácie a následnej odmeny nám vymývajú mozgy sústavne a čoraz viac, vďaka, čomu sa dokážeme teda kurva posunúť, ale aj preceniť a akýkoľvek zdravý úsudok ide bokom. Konzumná spoločnosť je závislá od ustavičného napredovania a sileného pozitivizmu, ktorý vie byť až tak agresívny, že prakticky netoleruje prehru. Okolie a zamestnanie nás učí, že neexistuje limit a tým, ktorí limitovaní naozaj sú, či už telesne, emočne, intelektuálne, alebo duševne to krásne zatvára oči a vháňa ich to do nebezpečnej sračky. 
Potom sa nám tu rodia kadejakí hrdinovia, čo si buchnú motivačný rap do slúchadiel, idú dvíhať činku a zo svojich malých katastrof obvinia kdekoho. V najhoršom možnom prípade sa pričmodrchajú k nejakej sekte s dvojkrížom na tričku, pretože oni sú tí, podľa, ktorých by mal byť meraný svet. 
Extrémizmus vyživuje aj pocit, že som bohurovný a mám svoj život pevne v rukách. Filozofia "dokázal som to sám, dokážeš to aj ty, ak nie, tak si ostaň hovnom" sa premiešava s nárastom niečoho, čomu až tak nerozumiem a to je všetok ten kontrastný xanax pátos a bezodný nihilizmus. Hip Hop vždy osciloval medzi nádejou a skepsou, ale to aj mnoho iných žánrov. Momentálne sa však vezie na akejsi vlne bipolárnej poruchy a switchuje extrémne nálady od "stojím na vrchu sveta" po úplné emo "som úplne dole, fuj ako mi je smutno, ale neviem prečo to tak je." Úprimnosť je niekde medzi tým, alebo pri umelcoch, ktorí stoja mimo trend.  
A pri tom všetkom sa stane, že niekto komu ešte nerastú fúzy usporiada memorial za Lil Peepa a usúdi, že keď prišlo dosť ľudí bola to cool akcia, ktorú si treba zopakovať, dajme tomu aj o týždeň. What? Toto sa fakt deje...

Ozaj netuším, či sa tento zvláštny maniérizmus hravo snaží kopírovať aj náš slovenský sólo debutant z Haha Crew, Samey. Prichádza s kvázi temným Vianočným darčekom s názvom Mama neviem kedy prídem domov, čo už samo o sebe hovorí o cieľovke, na ktorú je doska zameraná. Cover je rovnako zdobený slzou, ako plagát k Sídliskovému snu. Len tentokrát nie je dorobená fotošopom. 
Navyše sú to tak prevarené klišé, že som toto všetko počul v angličtine s podobným zvukom, hádam aj tri roky dozadu. Čo ma však sralo najviac, že mám problém určiť, či sa jedná o copy paste, alebo naozajstnú snahu o výpoveď. Fakt tým žiješ, alebo je to niečo čím by si chcel žiť, lebo sa ti páči taký štýl? Skús si na to odpovedať raz úprimne a sám pre seba. 
K uboleným aj neuboleným songom si prizval paradoxne aj motivačných káľov Ega s Rytmusom. 
Patrika Vrbovského vnímam ako úplný protipól uplakanej kultúry, aj keď občas je "chodiaca kapucááá", lebo sa tak cíti, alebo preto, lebo móda káže. Vie len on sám.
Čo mu neberiem je snaha motivovať mladých. To, že sa rád chváli tým, že nepije, nefetuje a svoj čas sa snaží využiť inak, mu samozrejme slúži ku cti a má v tomto smere u mňa fakt rešpekt. Na druhej strane často-krát prepaľuje do vyššie spomínanej macho mánie. Ako jeden z našich najúspešnejších gerojov a self-mademanov a celebrít, nereprezentuje Rytmus práve človeka, za ktorým by som chcel prísť a povedať mu, že už sa piaty mesiac neviem poriadne vykokotiť z postele. Práve od takýchto majstrov sveta väčšinou počuješ, že si asi tragéd s prepadnutým hrudníkom, máš sa vzchopiť a pozri sa na mňa - takýto chceš byť.
Občas ti ruky zväzuje naozajstná duševná choroba, ktorú si nedokážeš vysvetliť ani sám v sebe, ktorá rastie a konzumuje a teda každá tvoja prehra je tisíc krát krutejšia a boľavejšia. Každý pocit z toho, že vo fitku nerastieš práve tak ako by si chcel, alebo ti niekto radí, je horší. Každý predstieraný úsmev v práci a medzi kamarátmi prináša so sebou kolosálny pocit viny a únavy, že nosíš medzi ľudí masku. Je to mentálna paralýza a dá sa to asi prirovnať k tomu, keď si pripútaný na lôžko. Nie sú to len komplexy a blbá nálada. Na prekonanie treba viac úsilia, ako len povedať si, že dnes urobím toto a zajtra tamto. Preto sa vždy pousmejem, keď niekde vidím ploché múdrosti v duchu - choď a makaj na sebe, keď som to dokázal ja, tak to dokážeš aj ty. Ale to sme zase tam, kde sme boli. Sebou merať svet. 
Toto je zdrvujúci a krutý život, ktorý ak má byť motivovaný k úspechu, tak nie vždy cez úspech jednotlivca, lebo to, čo zabralo v Patrikovom prípade (a pozadie jeho úspechu počujeme aj tak vždy, hlavne z takej perspektívy, ktorú nám ilustruje sám Patrik), teba môže dojebať ešte viac. 

Pravdou je, že asi vieme, ako vyzerajú tváre zbedačené klinickou depresiou. Vieme, že títo ľudia nie sú za to obdivovaní, alebo prijatí a nájdeš ich vyšachovaných societou sedieť nad pohárom piva v kúte tmavej krčmy. Nechce sa nám tráviť čas s tými, čo nad všetkým mrnčia, všakže? Vďaka tomu viem, že neexistuje nič ako nejaký romantický model trpiaceho génia. Buď je to póza, alebo vážne psychické ochorenie, z ktorého prská autorská kompenzácia, samozrejme obohatená patričnou dávkou osobnej citlivosti vychádzajúcej z komplikovaného vzťahu k sebe samému a taktiež spoločnosti, či priateľom, rodinám, alebo partnerom. Depresia ničí životy. Je to rakovina duše.
Tento rok sa naplnili dva najviac hororové scenáre - Chris Cornell, vyzeral, že už je vyliečený a má najhoršie za sebou. Po ňom šiel Chester Bennington a na chvíľu sa Trumpovský veľkohubý, chlapácky západ hral na to, že o podobných problémoch diskutuje viac. Títo hudobníci po svojej samovražde zanechali rodiny s deťmi a milióny fanúšikov v šoku. Dokonca tým vrhli temnejšie svetlo na úspešnosť liečby depresie po celom svete. 
Je normálne, že ak sa medzi nami vyroja ľudia, ktorí aj po takýchto udalostiach v tom vidia nejaký romantický model, malo by sa voči tomu vystúpiť a povedať nie - je to choroba. Nemôžeš si za to vždy sám. Nemusíš mať na to vždy dôvod, alebo komplex z niečoho. Môžeš sa narodiť s predispozíciou, zdediť tieto sračky a podobne. 
Robiť si z toho "samo-opúšťací trend", ktorý by mala glorifikovať mládež je už podľa mňa totálne nezodpovedné a hlúpe, rovnako, ako nám iní nútia svoje chlapácke reči, aj keď možno doma revú do vankúša.  
Depresant sa celé roky hanbí aj priznať, že podobnými ťažkosťami trpí. Vie, čo za tým je. Vie, akým smerom je nastavená spoločnosť, ktorá si napriek pomerne slobodným pomerom ešte nevytvorila vzťah k podobným ochoreniam a ľudia často dostávajú nálepky nebezpečných asociálov, za čo si svoje starosti a ťarchy, nechcú pripustiť pred sebou, alebo okolím. 
Občas sa mladý autor skrýva za vyjadrenia "opisujem tým generáciu" a podobne. Dá sa to vysvetliť aj tak. No ak je to zrkadlom do duše a celý spomalený, ubolený štýl je pravdivý, je dobré sa zamyslieť nad vyhľadaním odborníka. Zároveň tým človek pretne mlčanie a môže prejaviť otvorenú podporu ľuďom s podobnými ťažkosťami, ako to robia mnohé ozajstné osobnosti trpiace vážnymi ochoreniami. Komici, hudobníci, herci, spisovatelia sa neboja stať sa vlajkovými loďami pre iných a tým pádom ich podporou. Tomu sa hovorí odvaha, lebo riskujú nálepku "blázna" a svoje kariéry. Vystúpiť ako súčasť health centier a otvorene ich podporovať je naozaj cool, empatické a šľachetné. 
Ak je drugs, depression and anxiety len nejaký vyprázdnený trendík, ktorý ktosi zožral z YouTubu a MTV Awards a iba sa na tom pohodlne vezie, raz sa za to bude seriózne hanbiť. Je to to isté ako postaviť si módu na tom, že máš rakovinu. Oholíš si hlavu, natiahneš do ruky hadičku, prebdieš pár nocí do kruhov pod očami a zajebeš lyrics o tom, ako ti je zle po chemoterapií, pričom to poznáš iba z telky. Hurá, môžeš o tom nakrútiť klip. FUCK IT!
Ak si chorý, rob s tým niečo, pomôž aj ostatným. Je to kondícia, o ktorej by sa malo hovoriť veľa aj u nás.
Ak nie si a je to celé len show, iba dehonestuješ vážne duševné ochorenie a ľudí, ktorí sa snažia nad ním vyhrať plus ich rodiny a známych.

Skutočnou depresiou a úzkosťami trpí na svete cca 350 miliónov ľudí a počet epidemicky rastie každým rokom. Treba to brať vážne, lebo vždy je to sranda, dokým sa niekto nezraní. 

M.S.

utorok 6. júna 2017

8 TOP SELFIES SLOVENSKÝCH CELEBRÍT



Slovenský Zoolander Bruno a typická selfie z toalety



Selfie Rytmusa a Dary v chudobnom negerskom ghette.


Selfie Plačkovej na pláži plnej toxického odpadu, vyplaveného plastu a zdochnutých rackov.


Sajfa vo svojom voľnom čase s kamrátmi v saune.



Vilo Rozboril na castingu pre Modré z neba.



Jožo Pročko a chlap, ktorého za tisíc korún presvedčil, že si môže nechať zjesť tvár medveďom.



Robo Roth na zápase trpaslíkov.


Majk Spirit na mesiaci.