FLOW

     Žalostne tupý sídliskový filozof Ferenc Patkoló to nemá vo svete hip hopu vôbec ľahké. Každý lavičkový adolescent s mobilom v ruke ho prirovnáva k Lacovi Majstrovi Slova. Na miestnych freestyle battloch v kultúrnom dome Lúč, ho pravidelne každý mesiac verbálne oskalpujú už i štrnásť roční smradi. Jeho graffiti skill je tiež hlboko podpriemerný. Tagy so svojou pouličnou prezývkou "Ferrari" vytrvalo plieska po sedadlách mestskej hromadnej dopravy. Niekedy s ypsilonom a inokedy s iotou. 

Nečudo, že už ani netúži urobiť dieru do sveta. 

Dnes okradol jedného strelnicového entuziastu o pištoľ. Vyhliadol si ho, ako chodí strieľať vždy v nedeľu sám za mesto. Chcelo to len dobrý úder latou zozadu, keď mal nasadené slúchadlá proti hluku. A takisto rýchle nohy.

Ferrari síce netúži urobiť dieru do sveta, ale za to si praje, urobiť si dieru aspoň do hlavy. Vložil si do úst hlaveň, stlačil spúšť. Nič. Stlačil ešte raz. Ozve sa rana. 

Výstrel ho neusmrtil, len mu rozsekal ústnu dutinu, že vyzeral ako krvavá orchidea v rozpuku. Z huby mu striekal gejzír červenej, ktorý na stenu sprejoval slová dosiaľ neprebudeného rap-poeta. Vyvalil oči a sledoval, čo sa z neho rinie...

Džijeaah... písané slovo, ťažké jak olovo, 

preletí hlavňou, hlavou a napokon priestorom. 

Tvár rozmrdaná jak Kosovo! 

Pojmy vprac do hrobov masovo 

pod náhrobky bez názorov, 

už SUPA vidíš krúžiť nad obzorom? Dosť bolo!

Zaspali sme dobu nadčasovo 

- zdráhavo, ťarbavo, nemožnou chôdzou čaptavou 

odbehli sme od rozbrojov, rezali rumíky kofolou, 

čo znelo tuctovo, brali sme športovo 

a čo nás jebalo, splynulo s predstavou ružovou. 

Vraciam sa k začiatkom, keď mi bolo peckovo... 

Ab ovo, najprv bola sliepka a potom vajcovod 

vo svete bez zákonov, kde ideš si po svojom 

a čelom nebúraš steny, lež píšeš na ne slovo za slovom. 

Najprv fixou do zošitov, potom sprejom nanovo. 

Zrazu si za stolom - sobota obed, kryješ opicu pred dozorom. 

Matka nechápavo a motto Otcovo? 

Najradšej by som ťa zrúbal roxorom! 

Apropo, úlohy už máš, či prepadneš aj tento rok? 

Neskoro. Nepočítaš s maturitou, tak skoro. 

Z učilišťa aj tak pôjdeš rovno ku strojom. Tak, čo z toho? 

Veď raz sa staneš vychyteným rapperom, stajl ikonou, 

jedného fanúšika vynásobíš miliónom. 

A nemusíš myslieť na to, jak fajn bolo. 

Raz budeš za vodou, to len teraz musíš makať v závodoch, 

zápasiť s výrobou pásovou, v pondelok s motorom, v nedeľu s kostolom... 

No tak si z weedu stočím - navidomoči, nevidno mi do očí a z roboty vyletím. 

A tak si hovorím, že sa hneď presadím, no iný kvetináč ako je ten môj tu nevidím. 

Zrazu to zabolí, nemám ani job, ani školy a kde sú v riti moji magori? 

Kam zmizli rodičia? Veď tí tu vždy boli! Darmo je plakať nad rozliatym mozgom mŕtvoly.

Neskoro! Niečo je nahovno, vždy si bol sám sebe motivátorom. 

A zrazu nieto síl, prídem si bezradný a čo sa to kurva vlastne stalo s mojím snom? 

Spomínam na časy, keď bolo fajnovo... 

Z tlamy mi tryská flow, vysychá tryska ou, 

dorazím sa asi druhým nábojom... Pow!

Telo dopadlo na dlážku. Čudný epitaf nad ním, neostal na stene dlho. Roztiekol sa ako posledný marcový snehuliak.

M.S.