sobota, 19. decembra 2015

HVIEZDA


     Pod nočnou oblohou, na lavičke v parku sedia šestnásťročný Mišo a osemnásťročná Erika. Mišo chce prísť o spoločensky neakceptovateľné panictvo. Erika je kurva.
Mišo jej prestane olizovať krk a zahľadí sa do prázdna, kam sa ona celý čas stoicky pozerá. Všimne si, že padá hviezda.
"Padá hviezda - niečo si želaj!" znemožní sa Mišo nerozvážne romantickým výrokom.
Žiarivý pás svetla sa tiahne čiernym nebom. Akoby sa spolu s nebom hviezda zväčšovala.
Mišo si zaželal Eriku. Erika si zaželala, aby hviezda dopadla na ich lavičku a nechala po sebe len horiaci kráter.
Erikino želanie sa splnilo skôr, než sa Mišo stihol stať mužom.

M.S.

pondelok, 14. decembra 2015

BIELE PEKLO

     Rekreačný mizantrop, filmový kritik Augustín Znojmo si to šinul na pravé poludnie z Rače do Petržalky v snahe zadovážiť si speed. Dnes večer chcel dopozerať Trierovu Melanchóliu bez toho, aby sa pokúsil vypaprať si oči rozžeravenou vidličkou a následne napísať rozsiahlu recenziu poslepiačky. Potreboval sa sústrediť. Deadline je o dvanásť hodín, ktoré by za triezvych okolností premrhal. Prekážalo mu v živote mnoho vecí (ľudia, čo nosia pozlátené crocsy, ľudia, čo kritizujú jeho kritiku, ľudia, čo nalistujú zadnú stranu v učebnici matematiky a zistia, že rovnica "nemá riešenie", ale i tak si to prerátajú, ľudia...), no so snehovou kalamitou dnes naozaj nepočítal - a čo je najhoršie, nemá koho obviniť z vrtochov neskorého decembrového počasia. 

Svoj Fiat Punto nechal spinkať v garáži. Natisol sa do preplnenej električky a snažil sa cez zahmlené okno rozoznávať okolie. Kde-tu ubzikol pohľadom, či sklopil hlavu.
"Prepáčte, ale kvapká vám z baretky na moje nohavice," zahriakla ho sediaca starenka.
"Prepáčte, občas mi to steká zo striešky, keď vonku jebe sneh," ospravedlnil sa Znojmo.
Električku zablokuje autobus, ktorý nedokáže odbočiť a vtedy začnú ozajstné stonania ľudí, bez ktorých by bola Znojmova cesta za drogou príjemnejšia. Všimne si, že jedným z cestujúcich je aj Mitana, ktorý sa rukou škriabe v rozkroku. Slasatne si pomľaskáva. Slečny sú však v bezpečí - libido známeho autora na podobných miestach funguje len v lete, kedy všetci smrdia od potu.

Medzi tým sa po ulici prechádzal básnik Arnošt. Ťahal za sebou sánky, na ktorých sedelo jeho dieťa, jeho pýcha - asi dvadsať výtlačkov jeho poslednej zbierky. Veselo si vypiskuje a zdraví tých, čo v mrzutosti zápasia s odhŕňaním snehu. 
"Belie sa lúka, belie sa nebíčko - to je ale počasíčko!"
Znojmo vystupuje. Podarí sa mu vzkriesiť vybitý telefón a volá svojej ovečke. 
"Nemôžem teraz... je tu mama..." odpovedá tridsaťtri ročný díler šeptom.
"Boha, tak sa aspoň vykloň z okna a hoď mi to v nejakom sáčku! Peniaze ti pošlem."
Na chvíľu bolo ticho. Potom ešte asi pätnásť minút stepoval na jednom mieste, uzimený, premočený. Napokon sa objavila v okne hlavička a zahvízdala. Augustín pohliadol nahor, no cez padajúce svinstvo sotva dovidel na plachého predavača v okienku na ôsmom poschodí. Počul však niečo žuchnúť na zem. Potom sa okno zavrelo. Augustín sa poškrabal na hlave a brodiac sa v snehu hľadal nepatrnú dieru, ktorá by mohla ukrývať jeho poklad. Netrvalo dlho a všimol si čerstvú hnedú kôpku v bielom výreze, od ktorej stúpala signalizačná para. Na vrchu kopčeka trónila dózička od celaskónu.
"Mňa jebne..."
Nasadil si rukavice a...
Prvá vločka, druhá vločka
kto ich chytá na jazyk, ten sa šťastia dočká.
Neteší ťa pravá zima?
Sánkovačka, guľovačka, veď to bolo vždy tak príma! 
Čo je to za skurvysyna? Augustín sa obzrel cez plece, aby zočil tú sýkorku za sebou. Stál tam on, zasnežený s pleteným šálikom. Poet Arnošt. V celej svojej kráse, všetkými milovaný, ozajstný poklad súčasnej literárnej studnice. Vločky naň nepadali, iba ho jemne hladkali. Bol by to len nevzdelaný hlupák, čo sa ešte nestretol s takouto ikonou a teraz tu stojí - usmieva sa a ťahá sánky so svojou pýchou. Augustín Znomjo, premočený, uzimený s jednou rukou v hovne už nedokáže viac čeliť prudkým vášňam. Dnes má písať, nič svoje, nič vlastné, len obstojnú recenziu pre kinofilov, čo kupujú predražený časopis a posledné, čo chce vidieť, sú iní píšuci ľudia v tomto meste otvorene otravujúc svet kvázi nenúteným prezentovaním svojej tvorby. Nechal sa attackovať veršíkmi, ktoré mu mali navodiť dobrú náladu. Predstieral úsmev, keď prechádzal cez cestu a nechal Arnošta recitovať v bielej hmle. Od uboleného, starého odhŕňača si za päť eur požičal na minútku lopatu. Vrátil sa k Arnoštovi a rozsekal mu hlavu ako zrelý melón. Následne ho pod balkónmi zahádzal snehom.

Vrátil sa k starcovi, podal mu lopatu. Presvedčil odhŕňača, že ho nevidel vyťahovať drogy z hovna, ani roztínať lebku naivného básničkára. Starec prikývol pod podmienkou, že mu pomôže odhrabať to biele svinstvo spred paneláka. Augustín prvý krát vyčaril úsmev na svojej kamennej tvári a chopil sa užitočnej činnosti.
Na dnes toho urobil dosť, aby sa upokojil. Stačí už len zhodnotiť jeden otravný film. Ozajstné peklo má ešte len pred sebou.

M.S.