utorok, 10. novembra 2015

MRZUTÝ MONTY II: KRTKO NA VERNISÁŽI

     Ako to už mávam občas vo zvyku i túto jeseň sa mi podarilo vyhrabať z nory a zavítať na nejakú spoločenskú udalosť. Nebolo to tak dávno, čo som sa vyliezol poobzerať na sídlisko a utŕžil traumatickú skúsenosť. Jeden bezdomovec sa ma pokúsil zjesť v mylnej predstave, že som lahodný potkan. No a odteraz viac počúvam svoj čuch. Všetkému, čo mi bude smrdieť ako lačný bezďák, sa skrátka vyhnem. 
Vzhľadom na moju drobnú telesnú schránku sa mi podarilo ostať nepovšimnutý počas svojho prieskumu mesta a tak som si rozoberal v duchu aspoň reklamné pútače. Plagát k novootvorenému stripclubu/bordelu. Zaujímavé. Roztiahnutá pizda v spodnom prádle sa snaží pôsobiť atraktívne, ale šero môjho príbytku ma neoslepilo natoľko, aby som neprekukol vyretušované pozlátko a zväčšené cecky. Prechádzkou po meste vymýšľam nový termín - sfotošopovaná realita.

Napokon ma zaujme prebiehajúca vernisáž v galérií. Poster sám o sebe nič nenapovedá. Čiarka ceruzou na bielom pozadí plus miesto a čas konania. Autorka nesie zaujímavý pseudonym - Berlínia.
Oslovený tajomstvom jednej čiarky, preplížim sa vrátnicou a zrazu sa nachádzam v epicentre diania. Tak trochu dúfam, že tu hodím s niekým reč. Páni v rokoch, čo sa tu kŕmia chlebíčkami vyzerajú skutočne ako múdri krti. Prerývajú sa k pohárom vína, kým si autorka získava okolo seba pozornosť. Napokon ohlási svoje antré. Okolie je prevažne mužské, nečudujem sa. I napriek čiastočnej slepote vidím umelkyňu v jagavom svetle. Na krku má zlaté perly a cez seba prehodené pončo. Vlasy sú blond, zapletené do nevinného vrkoču a vyzerá naozaj ako snová víla. Ako by povedala teta Borka, u ktorej som žil v záhrade a bola posledným človekom, čo zvykol akceptovať moje ohyzdné krtince a ja zas jej ohyzdnú opileckú mluvu - Ciboha, šak to úplná jebačka!
A tak si tam postávam a zisťujem, že hovorí o obrazoch, veľmi vzrušene a so zápalom. Potom si všimnem, že obrazy visia všade vôkol. Steny sú biele, obrazy sú biele. Som z toho kokot. Snažím sa svoje slabé očká vyladiť k najvyššiemu možnému zaostreniu, ale full HD to nevidím. Na každom z tých obrazov je vraj čiarka. Ceruzkou. Počúvam Berlíniu, čo k tomu povie. Spustila hodinový pseudointelektúálny žvást, ktorým sa snaží obhájiť svoju dlhoročnú prácu, kreslenie liniek.
Náhle sa mi rozvidnieva a podľa jej slov súdim, že je iba neschopná nakresliť ruku, alebo hocičo, čo by mi našepkalo, že je aspoň aká taká výtvarníčka. Začína mi byť celkom jasné, že jediný talent Berlínie spočíva v lyricky tajomnej kráse, s ktorou sa jej prepečie každá pičovina. Vyrozumený som hlavne z pohľadov pánov, ktorí slastne mľaskajú chlebíčky. Niektorí došli so ženami - hlavne tí stoja vpredu a túto bohyňu hladkajú očami. Občas zavadia o dlhoročné partnerky utešujúcim pohľadom a preglgnú pocit viny spôsobený prívalom paranoje. Čo ak mi teraz niekto vidí do hlavy? 
Jej výklad, dotýkajúci sa hlbokých celosvetových útrap v kontexte s jej emancipáciou a obnažovaním samej seba z pocitov i šiat, zaniká v toku mne vlastných myšlienok, ktoré sú zrazu cennejšie. Napokon z jej úst vychádza slovo vagína a to už sa objavujú prvé kvapôčky potu na čelách džentlmenov. Keď Berlínia dokončí svoj obkec o duševnom striptíze a prejde k pointe, zisťujeme, že koncept bielych plátien zosobňuje jej "nepoškvrnenú" vulvu a čiarka je vždy neoholený chlp, čo unikol žiletke. Zrazu sa všetci pozerajú bližšie na plátna. Predstierajúc znaleckú zádumčivosť, obdivujú obrazy, ako keby si medzinožie vážne odfotila a už je viac než jasné, kto sa tam aj chce dostať. 
Strhne sa vojna o pozornosť. Páni odhadzujú chlebíčky a v zmätku pijú viac vína. Galancia sa nenosí už ani v galérií. Berlínia chodí ako jej veličenstvo pomedzi húf podgurážených nadšencov. Pri jednom stole dokonca necháva bývalých i súčasných "mecenášov" a tí si odmerane podávajú ruky s falošnými úsmevmi na štýl - ...aj ty si tu?
Cirkus.
Kruto zorganizovaný.
A hodnota? Sfotošopovaná realita z plagátu, na ktorom je sebavedomá pizda, čo pretŕča spodné prádlo v reklame na lokálny strip club. Nevidím v tom rozdiel. 
Nejak sa ma to nedotklo. Jediné emócie, čo visia vo vzduchu, sú zamerané na konkrétnu osobu... i v prípade jej samotnej. Odmietnutí páni sa urážajú a v tichu sŕkajú víno, ktoré sa stráca rýchlejšie ako ľadovce na polárnom kruhu. Iní si užívajú privilégium stáť v jej svetle, alebo tieni, ako sa to vezme. Pri pozornom sledovaní rečí tiel, viac ako hovienok, čo sa tu ľuďom rinú z úst, si priamo uvedomujete, že tu chrápal skoro každý s každým. Všetci pozvaní sa tak akosi poznajú. Ešteže som krt a nevidno ma od zeme. Miestami bojujem s tým, že môj výlet nebola strata času, vyskočím na stolík, že si sosnem aspoň z toho vínka. A prd... ostali len krčahy s vodou. 
Potom prišla posledná rana, ktorú pokladám za knokaut vlastnej trpezlivosti. Strhli sa debatky o utečencoch, diskriminácií, neľudskosti a ako si máme navzájom pomáhať a byť k sebe dobrí. Ohrdnutí samci mávnu rukou nad trendy ľudomilstvom, lebo ich cieľ bol iný. Mecenáš číslo šesť, evidentne zaľúbený jak pes, si na pliecko rozcítenej Berlínie pokladá hlávku a tá ho nevďačne odsotí, aby mohla ďalej filozofovať o potrebe byť človekom. Predajný názor fungujúci ako naučená floskula k flirtu. Reklama na niečo, čo sa snaží byť niečím iným. Ak by ste však prišli s rovnakou dávkou moralizátorstva dotýkajúcou sa konkrétnych bytostí v tomto vyhorenom kruhu, došli by ste k záveru, že sa mnohí osopia a fľusnú na vás nedožutý pagáč. Nechávam ich s horúcimi obkladmi na studených čelách. Nech sa aspoň pri rozhovoroch cítia dobre, akosi ľudskejšie. 
Videl som dosť a čo je horšie - začína to tu smrdieť ako hladný bezďák. Veď aj do debát sa mi chcelo, ale čo by som sa asi tak vulvocentrickej umelkyne spýtal? 
Používaš pri tom gumu? Aká tuha je ideálna - mäkkšia, či tvrdšia? Máš radšej strúhadlo na baterky, manuál s kľukou pripevnený o stôl, alebo si ideš staromódnu klasiku?
Napokon by som jej odporučil skúsiť asi ten fotošop. Ale kto by z týchto milovníkov kultúry strácal čas diskutovaním s prízemným krtom v galérií...

Napokon sa Krtko Monty prekvapený, ale nie úplne sklamaný súčasným stavom moderného umenia vrátil späť do diery. Tu si v tichosti zažal lampičku, uvelebil sa do kresla a začítal sa do životopisu Jiřiny Bohdalovej.


M.S.