sobota, 9. augusta 2014

SEPTIK

     Z potemnenej miestnosti zapáchajúcej uhorkami a potkaním pižmom, v akejsi bohom zabudnutej pivnici sa ozýval lomoz činelov. Tóno S. bol striedavo na odvykačke a striedavo osem rokov lídrom prakticky neznámej kapely SRALA SOM V TOI TOI. Hrával niečo, čo sám nazýval primitiv-punk'n'roll. Aj napriek tomu, že bol frontmanom, nikdy nestál hrdo vpredu, ale schovával sa za bicími v úzadí, odkiaľ vykrikoval svoje jednoduché texty. Najviac sa nakričal v skúšobni, kde cvičil viac, ako ostatní traja členovia.
Basák býval kúsok za rohom a dvaja zvyšní gitaristi v susednej dedine. Už sa stretávali len raz za uhorský rok a aj to pri fľaši acetónu.
Práve dokončil text s názvom "Septik" a nevedel prestať vrieskať vety, ktoré sa mu zavŕtali hlbšie pod kožu, ako ktorákoľvek ihla. Z dlhej osamelej chvíle dvoma ozobanými paličkami vyťukal -
RAZ, DVA TRI
AAAAA...
Nebaví ma počúvať, čo všetko je TOP!
Nebaví ma držať s ich trendmi krok!
A nebaví ma sledovať ťa celý rok
jak kŕmiš sa hovnom a dúfaš v pokrok!
Revolúcia nebude, skrátka nebude
pokiaľ si budeš hovieť v tomto odpade!
Revolúcia nebude, žiadna nebude
keďže tvoja myseľ nachádza sa v rozklade!
Nebaví ma platiť za chyby z tuposti!
Nebaví ma dúfať, že sa to raz skončí!
A nebaví ma zatvárať pred tým oči!
Mám z toho ten pocit, že sa Zem netočí!
...a ešte raz refrén!
Vtedy do miestnosti vojde jeho otec, hodí po ňom kýbel a zhúkne, nech už sa vyjebe na ten hurhaj a migá do chlievu - prascom vykydať hnoj.
"Hurhaj! Kurva, že mi to skôr nenapadlo..." povie si Tóno S. a nad hlavou mu zabliká žiarovka. Chopí sa vedra, obuje si žlté gumáky a razom zatratí dnešný text, aby mohol ešte túto noc napísať epickú trinásť minútovú skladbu, v ktorej sa dookola opakuje jediné slovo - HURHAJ.  


M.S.

TÚŽBA

     Pot odkvapkával z jeho vrstevnatej brady, keď sa blížil do baru. Netopier, tak ho volali najbližší. Prezývku získal po tom, čo chcel podporiť svoje metalové vierovyznanie a po vzore svojho najvyššieho boha odhryzol netopierovi hlavu. Žiaľbohu, v jeho okolí sa nenájde priveľa metalistov, nieto ešte ľudí, ktorí by tušili, že ide o nejakého Ozzyho a tak mu prischla animálna prezývka.
Netopier skrýval drobný hendikep. Chrbtica mu o pár článkov podrástla a vyčnieva mu nad zadkom, kde sa dva krát stáčala v podobe malého chvostíku. Keby jeho všeobecne neznalí priatelia vedeli aj o tomto, volali by ho zrejme Prasa.
V chládku podzemného baru si metalista Netopier vypýtal jedného čapáka a zalízol si pot z čela - cez celú hlavu až k mastnému copíku. Pozdravil kamarátov, ktorí pod stolom zdieľajú handričku napustenú toluénom. Vezme pohár a prisadne si. Už aj jeho smiech pripomína krochkanie. Jeho tupí priatelia si skrátka  nevšímajú...
Po dlhodobom nasávaní s partiou metalista usúdil, že je čas vrátiť sa domov. Celú cestu ho sprevádzal skoro až detský plač. To plakal jeho svinčí chvostík. Už ho unavovalo byť výrastkom na tejto nepodarenej hore sadla. Taktiež mal dosť jeho retardovaných kamarátov. V deň, kedy sa prizeral netopierej hlave padajúcej do záchodu, otvorene preklial stvoriteľa. Preto sa rozhodol, že dnes svoje utrpenie ukončí.
Počkal, kým sa jeho hostiteľ vyštveral po schodoch na tretie, kde býval. Počkal, kým zhodí nohavice a bude sa prechádzať po byte v Adamovom rúchu, tak ako to má rád. Chvostík mu celý čas spieval uspávanku. Na Netopiera to fungovalo spolu s desiatimi pivami. Zastavil sa ešte v kuchyni a kolísavou chôdzou si otvoril koniferku, aby sa dorazil. Oprel sa riťou o drez.
Vtedy sa Chvostík natiahol do celej svojej dĺžky, obtočil sa okolo noža, čo ležal na kuchynskej linke a vzduchom preletel prúžok krvi. Netopier sa stáčal na zemi a Chvostík sa snažil odrezať od zvyšku tela i za cenu vlastnej smrti. Nikdy to nenacvičoval, netušil, čo sa stane, ale dokázal to. Odpojil sa od tela a nechal ho tam masívne krvácať pod kuchynským drezom.
Pocit slobody oblial Chvostík v silnom návale. Odplazil sa do kúta, kde si chvíľku od šťastia poplakal. Potom si gázou ofačoval svoju ranu a odtiahol sa za lepším životom.
Netopiera našli o týždeň jeho kamaráti s preťatou miechou. Samozrejme, nevedeli to pochopiť. Ak im niekedy niečo malo vážne zamotať šišky a nastoliť precitnutie, bol to práve tento nález. To, čomu sa celý ten čas lekári vyhýbali, vzal do rúk práve Chvostík a jeho odhodlanie odísť od tlstého hovada, mu zaistilo krásnych pár rokov života. Usídlil sa na tropickom ostrove s krásnou ženou, ktorá mu dala tri deti. Spával v sieti natiahnutej cez dve palmy. Svoj úchop si nacvičil až tak, že sa dal na vodné lyžovanie. Jeho šťastné roky ukončila náhla smrť, kedy si ho priateľ na rybách pomýlil s červom a chytil naň sumca.
A poučenie? Kto zaváha, nereže.  


M.S.

4. B


     Jarné slniečko sa snažilo dostať cez pokrivené žalúzie a pohladiť školské lavice. Lavice burácali. Deti burácali. Zašťatá Marta! Zašťatá Marta! - ozýval sa posmešný pokrik na celú štvrtú Bé.  Marta stála za dverami a kontrolovala si sukňu, azda ju  nezradil únik moču ako naposledy. Deti vedia byť kruté.

Skandovanie ju tiež netešilo. Tešilo ju, že už čoskoro bude leto.
Marta vstúpi do triedy. Skandovanie narastá a ona placho obíde lavice a sadne si. Otvorí triednu knihu.
"Utíšme sa, prosím!"
Začala hodina Zemepisu.

Vzburu vyvolal Samko - ten grázlik, čo raz zamaľoval oči vypchatej vrane zelenou fixkou a potom ju horiacu hodil z okna. Učiteľka, ktorá si v triede cvrkne, má rovnaké šance získať si záujem žiakov asi ako vypchatá vrana. Neobstála ani s úsmevnou obhajobou, že si nohavice pokvapkala špongiou. Trieda sa po chvíli utíši. Počuť jedine zlostný šum. Samko z mobilu púšťa zvuky vodopádu. Ostatné deti si tisnú rúčky k ústam a prskajú pri potláčanom smiechu.
Marta sa krotí. Samko provokuje. Marta si zaželá, nech sa ten chlapec zmení na kukuricu, aby ho mohla rozkopať po celej triede. Samko sa zmení na kukuricu. Marta vstane, obíde lavice a rozkope ho po celej triede. To, čo zo struku ostalo, si vloží do kabelky. Vyvolá Evičku a nechá ju hľadať na mape Botswanu, kým nezazvoní na prestávku.

Po škole ide rovno domov. Doma očistí šúľok od zvyšných zrniek. Zrnká vysype na balkón. Na balkóne ich večer zozobú vrany. Ľahne si na gauč, otvorí si jedenapollitrovku piva a je jej jedno, či si z toho teraz cvrkne. Veď je doma.


M.S.

ODÍDENÝ ROZUM


     Ignácov zdravý rozum si zbalil saky paky a ušiel nevedno kam. Jeho odveká túžba stať sa vznešeným prozaikom zakapala v momente, keď stretol iných vznešených prozaikov. Tí, si o sebe myseli to, čo si zvykol myslieť šestnásť ročný Ignác - že dobyjú svet svojimi spísanými pravdami o živote a všetci z toho padnú na hubu. Pravda sa však štiepila na viacero smerov a nemal ju vlastne nikto.

Ignác sa rozhodol vyliať svoje tégliky so skysnutými posolstvami do literárneho hajzla a vzdialil sa do ústrania. Dokonca sa zbavil sociálnej siete, aby nebol atakovaný statusmi o všeobecných pravdách od iných autorov. Útek od citátov do ríše obyčajnej každodennosti naň pôsobil mimoriadne blahodarne. Dokonca sa naučil obrábať pôdu. Jeho pole malo štyri krát štyri metre a sadil na ňom hrach a paradajky. Bohurovná spokojnsoť.

Čas od času ho navštevovali blízki a rodina. Nevedeli pochopiť, prečo sa tento človek dobrovoľne vzdal niečoho, čomu hovorili talent. Nemienil to nikomu vysvetľovať. Mienil si užívať sadeničky.
Jedného dňa sa Ignác vrátil domov. Paradajky boli rozdupané a záhradka spustošená. Vbehol do svojej chatrče, kde našiel struky hrachu, ako popíjajú  a rozvášnene sa prekrikujú. Choval si na prsiach hady. S hrôzou zistil, že celú tú dobu jeho záhradka počula rozpravy s blízkymi. Rozpravy s inými umelcami, čo ho chodili navštevovať. Všetko to rástlo zo zeme polievané debatami o umení a zmysloch existencie.
Paradajky chceli byť paradajkami, no hrachom úplne zajebalo. Jeden si dokonca zadovážil šál a baretku. Ďalší sníval o tom, že bude maľovať na Mont Martri holé štetky. Rozdupali paradajky ako menejcenný druh zeleniny. Prišli im skrátka povrchné a tupé. Hrachy vyzbrojené oduševneným vzdorom rozbili okno do chyže a šli hľadať Ignácov písací stroj. Zvyšné strúčiky si nachystali drogy a alkohol. Za jeden deň stihli naťukať päť strán manifestu, ktorý si dlho pripravovali v tieni pod listami paradajkových výhonkov.
Ignáca skoro porazilo. Tri hodiny strávil v príbytku so zhýralou zeleninou, ktorej sa snažil vysvetliť, že je to len zelenina. Nie sú ničím výnimoční, ničím vznešení. To, čo dokáže napísať hrach, dokáže napísať kdekto na trhu. Hrachy ho premohli. Jeden si rozopol svoju krehkú kombinézu a začal po ňom strieľať zelené guľôčky opovrhnutia.

Ignác sa zabarikádoval vo svojej izbe a nechal ich hýriť až do rána. Bezbranne počúval názory a úvahy, citáty a chválospevy, ale aj ohováranie rôznych géniov posledných storočí. Kto je ako preceňovaný, kto je ako nedocenený a kto koho vykrádal. Hrachy sa po každom šluku, hlte vína a hlasne odspievaných operných árií vyvyšovali jeden nad druhého, až bol každý z nich v priebehu večera plytký pozér a zapredanec. Nakoniec sa rozišli v prietrži nekultúrnych nadávok. Ignácovi sa nad pol piatou ráno podarilo zaspať.
Keď sa zobudil, už neveril ničomu. Zbalil si saky paky a ušiel hľadať svoj zdravý rozum nevedno kam.



M.S.