VIANOČNÁ NOČNÁ MORA

     Mikuláš sa po roku leňošenia znova vybral do roboty. Od srdca veselo pozdravil polovičatú verbež - drobných elfov, čo sa tlačili v malej kutici a snažili sa z korešpondencie zistiť, ktoré z detí klame, ako celý rok sekalo dobrotu. Natiahol si červené galoty, obul hrubé čižmy a dlhočiznú bielu bradu si v zhone zababral Coca-Colou. Do saní sa obtlstlý deduško ledva zmestil, takže si dal už tradičné novoročné predsavzatie - mal by som prestať fajčiť a začať cvičiť aspoň Pilates. Zapriahol svojich deväť sobov i nechal zrobených trpaslíkov, nech mu na sane pripnú vrece s presnými replikami hračiek, ktoré si rodičia niektorých detí nemohli dovoliť. Odpil si z ťapky a zapráskal bičom.

Ako sa tak premával nočnou oblohou a veril, že to zas do siedmej rána všetko stihne, všimol si, že prelieta nad oblasťou, kde kolabuje jeho fungel nové GPSko. 

Nachádzal sa niekde, kde v živote jeho noha nevkročila. V krajine obklopenej horami a lužnými lesmi - na magickom mieste, kde zastal čas a nemú kontinuitu mohol narušiť len človek. Rudolfov nos zabliká ako výstražná kontrolka. Soby sa nedokázali zorientovať v hmle a splašili sa. Dostali sa do bodu, kedy už nedokázali vzdorovať gravitácií. Mikuláš mal ešte pol šichty pred sebou, keď sa zrútili do stojatej vody. Zradne pokojná príroda sa obrátila proti nemu a bahno začalo prehĺtať jeho sane. 

"Oh, Comet! Oh, Cupid! Oh Dunder a Blixem!" volal zúfalo na svoj záprah, ktorý mizol  pod kalnou hladinou. Po zvuku rolničiek ostali len bubliny. Jedine Rudolfovi sa podarilo z popruhov vyvliecť a dotiahnuť deduška na breh. Vrece s darčekmi fungovalo na hladine ako bója. Mikuláš sa ho pevne držal a stonal. 

Za prvej svetovej vojny havaroval niekoľko-krát. Za druhej svetovej vojny sa musel katapultovať. A počas studenej vojny ho v Rusku ostreľovali zo strachu pred americkou špionážou - v Amerike zo strachu pred ruskou špionážou, no takúto katastrofu ešte nikdy nezažil.

Sedí v zime premočený na brehu, chvátavo dýcha a preklína miesto, kde stroskotal. Rudolfovo kúzlo sa úplne stratilo. Stal sa z neho obyčajný sob. Nos vyhasol, komunikácia zlyhala. Nereagoval ani na sadni, ostaň a ľahni, nieto ešte na vzlietni. Len vyľakane stál a pozoroval, ako sa dedko v snahe zachrániť tohtoročné Vianoce prehrabuje v batohu. Vyhadzoval samé nepotrebné somariny, až napokon našiel, čo hľadal. Zálesácky nôž s kresadlom pre Samka zo štvrtej bé a Paľkovu SAS: príručku na prežitie od Beara Gryllsa. 

Mikuláš trasúcimi sa rukami založil oheň. Bál sa, že toto je koniec. Po hodinách strávených v nehostinnom prostredí od hladu začal škúliť. Vedel, že z červeno-bielych roksových lízaniek v tvare rúčky od dáždnika do rána nevyžije. Potreboval takisto teplý úkryt, v ktorom sa zohreje a prečká noc. Ponad vatru pohliadol na Rudolfa... 

Deduško po kúskoch vkladal mäso na žeravé kamene z pahreby. Keď si zajedol, schúlil sa do brušnej dutiny rozpáraného soba pod zasneženú jedličku a čakal, čo sa bude diať...

Mnoho detí ostalo sklamaných, že nedostali to, čo chceli. Vyzeralo to beznádejne aj pre rodičov. Teraz ostali odkázaní na každoročné zháňanie darčekov pre svojich najmenších. Dospelí v hmotnej núdzi, vyčkávali dlho do noci pri okne, aby prišiel zázračne štedrý pupkáč a obdaril ich ratolesti.

No na svete sú aj miesta, kde sa dejú zázraky. Nech sú tie miesta akokoľvek tmavé a neprebádané. Nech sú kruté a chladné, nevezmú si úplne všetko. 

Práve preto si šťastný Samko na Druhý sviatok vianočný našiel krvou a srsťou ulepený zálesácky nôž pod stromčekom. Vieru v zázraky nestratil ani Paľko, ku ktorému sa o týždeň neskôr dolu komínom dostala blatom ufúľaná príručka od Beara Gryllsa a jeho oči sa rozsvietili radosťou. 

M.S.

BÝVAL SOM OTEC OD RODINY

Na jeden zo "štedrých" večerov som mojej partnerke - zarytej komunistke - dal obrovskú, krásne zabelnú škatuľu. S radosťou v tvári ju začala otvárať, no keď ju po hodnej chvíli trhania papieru otvorila, bola v nej kožená aktovka plná vercajgu. Moja žena sa na mňa so slzami v očiach pozrela a zmohla sa iba na otázku:

"To čo má byť?" Otočil som zrak na svojho, vtedy ešte 16 ročného syna a pozdvihol som pohárik s rumom. "Boľšaja ťechňika!"

Býval som otec od rodiny.

Martin Ozorovský

EMIL

     Posledný bítnický mohykán Íregu, šedivý Emil, si pokojne vykračoval dlhou magnóliovou alejou, podopierajúc sa o krátku ohnutú palicu s bronzovou hlavicou v tvare medvedej laby. Jar vôkol prebúdzala miestnu faunu k životu. Vtáčiky na stromoch nádherne švitorili, dúhové motýle sa hrali naháňačku, zatiaľ čo Oldova suka Jolana chvatne kopulovala s všivavým sivým bastardom v úzkom, vymytom odvodňovacom žľabe pri kostole, nevediac, že ide o jedného z odvrhnutých lazárov jej prvého vrhu. 

Spoza rohu miestneho kultúrneho domu, ktorý bol býval zároveň i poštou, obecným úradom a večne plným pohostinstvom sa zrazu vynorila dvojica tínedžerov v kožených bundách a kruto sa vzájomne mlátiac, kráčala v ústrety starcovi. 

"No, ale dámu?" zahundral si popod nos Emil, ktorý mal podobného chovania tejto prekliatej sociopatickej mládeže už dosť. 

"Ale jasné, že mu dá!" s hlasným smiechom odpovedal mladík, potiahol si z ušúľanej cigarety, frajersky objal dievča okolo pása a za sebou poslal na rozlúčku hustý obláčik dymu.

Frustrovaný z predošlého zážitku, no odmietajúc do mozgu sa natískajúcu letargiu a apatiu, švihol si to starý Emil rovno k najbližšiemu mostu, ktorý spájal oba brehy jeho milovanej domoviny. A ako sa tak rozhodne staval na prehrdzavené bielo-červené zábradlie, ozval sa mu do ucha súcitne Boh, ktorý stojac pri ňom, ho mäkko držal za plece, aby mu zabránil v hriešnom skutku. 

"Emil, Emil, čo to stváraš? Vari si zabudol na krásy všedného vidieckeho života? Na nedeľnú omšu, rozhovory s priateľmi, detské úsmevy, na svoju ženu, na večernú modlitbu, na dialógy medzi nami? Prečo chceš ukončiť svoj život? "

A tak Emil, potešený vlastnou presvedčivosťou, rýchlym švihom zasiahol Všemohúceho, ktorý čakajúc na konštruktívnu odpoveď, pozabudol na všetky základné pravidlá sebaobrany, svojou okovanou barličkou do spánku, jedenkrát, druhýkrát, tretíkrát, a jednoduchým kopom zosunul jeho bezvládne telo z prašnej cesty do hlbín Íreckého potoka. 

Tomáš Zato 

HORÚCI LETNÝ DEŇ NA DIVOKOM ZÁPADE

     Cez drevené dvojdvere vojde do baru indián s obrusom na hlave. Okrem toho na sebe nemá nič. Kabaret stíchne. Lady Vasp si povytiahne podväzky a odpije si z cudzieho poháru. Grázli v rohu prestanú hrať poker.

Indián si objedná vodu. Barman mu do čutory naleje vodu pre kone. Indián si kúsok odpije a zvyškom zmáča obrus. Od radosti, že má na hlave mokrý obrus, zahvízda a urobí stojku. 

Drsné tváre pri pokrovom stole si všimnú, že zatiaľ, čo všetkým ušla pozornosť a sledujú indiána, jeden z hráčov im čumí do kariet. Vytasia kolty a do kríža si navzájom rozstrieľajú gebule. 

Indián popraskanými ústami zacmuká na Lady Vasp a po rukách odíde z podniku. Lady Vasp si uvedomí, že dnes s ňou už žiadny z hráčov nevlezie do postele. Zavolá šerifovi. Povie mu, že za smrť šiestich skvelých chlapov môže skurvený indián. 

M.S.