Jeden príjemný májový podvečer sa Bezprstý Stív tackal parčíkom nacucaný domácou orechovicou od kamaráta. Čakala ho ťažká cesta do vytúženého pelechu, keď tu náhle mu zapletený krok skrížia dvaja známi. Otakar Mak a Dezidér Stojka. Otakar je študovaný matematik a von ho dostane len občasná chuť na diskotéku, ktorej zavše kraľuje rečami o kvadratických rovniciach. S Dezidérom sa pred časom rozišla priateľka po trpkom incidente v ZOO. I napriek nesúhlasu jeho drahej, Dezidéra zaujímalo, či bobor zje hašlerku. Hádzal sladkosti do výbehu rad za radom, lebo zver nie a nie registrovať jeho pokusy. Neskôr v správach ošetrovateľ smutne konštatoval uhynutie najstaršieho bobra z výbehu po tom, čo sa pridrhol zabaleným cukríkom. Priateľka viac nezniesla Dežovo ignorantstvo a usúdila, že po rokoch vzťahu bude lepšie, ak budú len kamarátmi... vzdialenými.
Tentokrát Dezidéra zaujal opitučký Stív. Prvý z dvojice nadhodil.
"Pámboh daj šťastia, Pišta!"
Stíva vyslovene sralo oslovenie Pišta, ale tak, čo narobí. Pokrčením pliec a pohľadom do zeme odzdraví.
"Kamže sa takto... ehm, rezkou chôdzou zberáš?" škerí sa Otakar.
Stív zahundral, že do postele.
"A to takto zavčasu? Hybaj s nami!" doberal si ho Dezidér, lebo takýto bezvládny mu pripadal ako dobrý objekt na zábavku.
"Som počul, že novú épečku vydávaš. A to ťa ešte baví hrať... folk, či čo to je?" posmešne zisťoval odborník na elektronické žánre Otakar.
"Aké to máš publikum? Sú tam aj ženské?"
Dezidér vysunie bradu, akoby chcel byť väčší od zhrbeného Stíva, no sú rovnako vysokí.
"Ženušky na to berú?" z Dezidéra vyletol uchechtnutie.
Stív obháji svoju tvorbu jednou vetou - Ešte mám, čo povedať...
"A lóve to vynáša asi, keď za bieleho dňa už vyzeráš takto."
"Zaprášený folk, ale život ako rocková hviezda!" kopol si Otakar a Dezidér mu dával za pravdu.
"A ešte vystrájaš? Som počul, že si zvykol šťať aj z kostolnej veže!"
"No to chce gule..." sucho poznamenal Otakar a v duchu len on sám vedel, že na niečo podobné by odvahu nikdy nenabral.
Stív mal tých dvoch neborákov už plné zuby a navyše mu zovrelo mechúr. Ostrý mentol ich zúfalo ironických hašleriek prerážal aj spod obalu a bolo ťažké si povýšenecký tón nevšímať.
A tak sa im zavesil na plecia. S otcovským úsmevom dlaždeným krivými zubami ich potľapkal a predniesol - No chlapci, vás si bude pamätať len tá tráva, na ktorej stojíte a aj to dovtedy, kým sa nenarovná každým steblom nazad! Pustil ich a odobral sa vymočiť za kríky.
M.S.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára