nedeľa, 7. júna 2015

NEDEĽNÁ CHVÍĽKA POÉZIE


Jak som nenávidel nedeľnú chvíľku poézie. A že poet. Piču.

Zazvonil telefón a moja vtedajšia žena k nemu pristúpila a zdvihla.
-Anka, jééééžišmááária, tvoj Martin sa obesil. 
Videl som ako moja žena stuhla v kŕči.
-Ako obesil, veď tu sedí, televízor kuká...
-Nie nie! Nie je možné. Teraz môj muž prišiel domov, že pri splave sa obesil Martin Ozorovský.
Žena sa otočila smerom ku mne a poznamenala – vraj si sa obesil pri splave. Od nervov som jebol vázu o podlahu a podišiel k oknu. Prisámbohu tam ten kokot visel. Poznal som ho – tiež sa volal Martin Ozorovský, predával bicykle dolu v meste.
Čil visí na tuji. 
Žena medzičasom položila telefón a začala horekovať nad vázou.
-Preboha Martin, to bola váza od mamy!
-Pre mňa za mňa keby aj od Lenina bola. Tie tvoje jebnuté kamarátky chcú, aby som skapal?
-Nie Martin čo si, prečo by chceli?
Bez slova som si sadol naspäť do kresla a pozeral ďalej, ako Chudík recituje Marínu.
-Sa obesím, v kočikárni. Prídeš domov, budem visieť. Lebo som dobrý otec rodiny!

Odvtedy už nikdy počas nedeľnej chvíľky poézie nepípla. 
Čo ju je do mojej nenávisti.

Martin Ozorovský

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára