streda, 21. januára 2015

PRÁZDNE MIESTA

     Čiastočne sa rozhodol pre samotu a ústranie aj pre to, aby sa mohol zlepšovať v nemom pozorovaní všednosti. Kým nepil, nebol nijak zvlášť komunikatívny. Vtedy to celkom šlo. Hovoril si Token, aby nikto nevedel, že je synom slávneho Zamba O' Rivala. Po premlčanom víkende si zapálil v okne marsku a tak trochu sa snažil načúvať ozvenám dávno stratených myšlienok. Na srdci mu praskali omrzliny, kým tichučko počúval skladbu bobby_vinton_blue_velvet.wav hrajúcu z kuchyne.

Z dumania ho vyrušil snežný muž Dudko. Podišiel k oknu a chcel vedieť, či ešte majú nejaký cukor. Token dofajčil a iba pokrútil hlavou. Dudko je bezradný. Nechce takto ráno piť kávu bez cukru, no hold, už musel pretrpieť i horšie veci v tomto byte. Cukornička je prázdna. Prázdna je aj izba majiteľa cukorničky. Rovnako tak i jeho hlava. Toto miesto je ideálne pre prípad, že ste yeti a potrebujete sa načas ukryť pred očami zvedavcov.

Spolužitie dvoch existencií (jedna sa ľudí zo zvyku stráni, lebo chce a tá druhá musí) bolo čisto formálne. Nijak zvlášť sa nepriatelili, ani jeden voči druhému nepociťovali medzidruhovú náklonnosť. Mať strechu nad hlavou a kde prespať, bolo pre oboch, tak akurát. Yeti Dudko síce neplatil nájom, ale snažil sa udržiavať byt v čistote, keďže katatonický majiteľ bol sotva schopný ísť aspoň raz za týždeň nakúpiť. Dnešok mal byť iný. 
"Nemohol by si si nájsť iné bývanie?"
"Som yeti. Nemôžem, len tak ísť bývať k niekomu inému."
"Skúšal si sa niekedy oholiť?"
"Ak vytiahnem päty z domu, do týždňa ma niekde rozrežú na kusy a rozanalyzujú moju DNA."
Podľa Tokena bol jeho spolubývajúci príliš paranoidný. Koniec-koncov, dlhé roky žil v neďalekom lese, rovnako opustený ako teraz, rovnako mimo dohľad ostatných. Tokenovi skrsla v hlave myšlienka, že si ho Dudko obľúbil, ako svojho záchrancu, ako jediného priateľa a to ho znepokojilo. V prázdnom svete, vo svete bez väzieb, vo svete, ktorý mu vyhovoval, nebolo miesto pre dlhé spolunažívanie s akýmsi monštrom. Natiahol si pančuchy, obliekol sukňu, namaľoval rúžom pery a na plešinu nasadil ryšavú parochňu. Token bol pripravený ísť do roboty.

Ako tak stopoval autá, poburoval kamionistov, ktorí si mysleli, že je len škaredá kurva a snažil sa vyhovieť tým, ktorým nevadil a platili - kdesi na zadnom sedadle odparkovaného auta, mu nad parochňou zablysla žiarovka. Našiel riešenie.

Dudko ešte vždy spal, keď sa Token vrátil z roboty. Cez hlavu mu natiahol igelitové vrece a utiahol slučkou z nylónu. Dudko sa s tým prenáramne pasoval a Token ho iba pozoroval z najtemnejšieho kúta izby. Oči sa mu leskli v nádeji, že toto je pre snežného muža konečná. Že znovu bude sám. Yeti sa udusil rýchlejšie, než si Token myslel. Výčitky ho minuli, pretože nepokladal Dudka za nič iné, ako za zatúlané zviera z lesa.

Z korby svojho pickupu ráno vyložil Yetiho pred miestnym mäsokombinátom. Od tamojších si vyžiadal vedúceho. Vedúcemu povedal, že toto zviera našiel a či je vhodné do klobások. Vedúci si mŕtveho snežného muža dôkladne obzrel a priznal, že áno, ten jeleň je vhodný do klobás. Potom Dudka naložili na fúrik a odviezli pod nôž. Tokenovi sa uľavilo.

V pozorovaní sveta sa čoraz viac zlepšoval. Či už stopovaním perverzákov, alebo dlhými pohľadmi z okna na ulicu. Klobásy z Dudka sa v limitovanej edícií predávali rýchlosťou svetla. Chutili celému mestu. Nasýtili prázdne miesta v bachoroch tých, čo ešte vždy prenasledovali v lesoch legendárneho snežného muža. 

Obchody prekazila partia amatérskych chemikov, ktorí špeciálnu chuť klobásy rozanalyzovali po poslednú bunku. Neskôr vysvitlo, že mäso má ľudskú DNA. 


M.S.    

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára