Zajac mal často pocit, že si z neho Najvyšší robí riť. V tomto duchu sa niesol aj jeho cit pre iróniu. Veril, že keď už ničím iným, tak aspoň humorom bude Pánu Bohu bližší.
Ako sa tak vracal jedno slnečné septembrové ráno z nonstopky, začul nádherný jazykolam, ktorý sa šíril vánkom ako štebot škovránka otráveného ketamínom.
Bezdomovec Fajčo pred sebou tlačil prázdny nákupný vozík a šomral si: Blázon čistý čistí lístim odkvapovú rúru. Blázon čistý čistí lístim odkvapovú rúru...
Zajac zaujatý výrokmi tuláka pocítil náhle nutkanie opýtať sa, kde sa to v ňom berie a čo to znamená. Fajčo mu vysvetlil, že je vysielačkou samotného Boha a hovorí, len to, čo mu Všemohúci šepká do ucha. Potom dodal, že mať tvár Jožka Vajdu je základom pre úspešný život.
Zajac sa pousmial a spýtal sa, či Boha niekedy stretol osobne, lebo aj on si s ním má toho veľa, čo povedať a hlavne by si s ním rád zažartoval. Bezdomovec ukázal prstom na poklop v chodníku a povedal, že jasné, tu v tomto kanáli býva.
Zajac počkal, kým sa bezdomovec odšuchce z dohľadu. Do kanála vzápätí vliezol a už z neho nevyliezol.
M.S.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára