...A ČO SI O HALLOWEENE NA SLOVENSKU MYSLÍ MAJSTER STRAŠENIA?

KONÍČEK

     Tibor a Rudo sú kolegovia z práce. Tiborov koníček je každú nedeľu si ísť zastrieľať na strelnicu za mestom. Rudovo srdce zviera celoživotná úzkosť. Rudo sa dozvie o Tiborovom hobby a spýta sa ho, či by nemohol ísť raz s ním. Tibor chodí zväčša sám, takže je vďačný za parťáka a súhlasí.

Je nedeľné poobedie. Sú na strelnici. Tibor cíti pri každom cinknutí tlejúcej nábojnice to, čo pri svojej žene v posteli už dvadsať rokov nepociťuje. Rudo sedí opodiaľ na lavici a čosi si píše na papierik...

"Ďakujem všetkým, čo to so mnou vydržali, či už chceli, alebo museli. A tí, čo to nevydržali a otočili sa mi chrbtom - bozajte ma v riť. Rudo"

Papierik si zasunie do náprsného vrecka košele. Tibor si všimne, že Rudo ticho vysedáva a mávne naň. Rudo pribehne. Celý rád, že môže pred niekým zamachrovať, Ruda v rýchlosti zaškolí. Rudo vezme odistenú zbraň a strčí si hlaveň do úst. Stlačí spúšť. Cvak. Nič. Skúsi ešte raz. Nič. Tibor ani nedýcha. Kvér sa zasekol. Rudo s rehotom vytiahne omrmlenú hlaveň, pleskne kolegu po ramene a povie, že to si len robil piču. Vráti mu pištoľ a s doznievajúcim smiechom si ide sadnúť späť  na lavicu...

M.S.

RANDE

     Sentimentálny fragment z nažitého sa črtal na dne každého nedopitého pollitráku. Oči každého zo zúčastnených hovorili vlastným zúfalstvom. Nevedeli koľká bije, ani dokedy. Posadnutí smútkom všednosti sa naťahovali pre ďalší poldecák. Vypaľovali každodennú ľútosť dusivým tabakom. Ty tam kdesi sedíš a vykrajuješ si vlastný kubík z dymovej steny. Cigarety ti už netreba. Tak trochu si praješ dostať sa domov bez toho, aby do električky nastúpili zo tri korby v maskáčoch z DP a obrali ťa o päťdesiat éčok a sedemdesiat centov. Tak trochu si praješ, aby dnes neprišla a nenašla ťa nervózneho. Ale ona príde. Do tej najzajebanejšej krčmy v meste. Iba ju vysotí taxikár a ona preletí dverami ako víla a znesie sa za stôl. Je nádherná a ani trochu sem nepatrí. Opilci očumujú, pár ich ticho závidí. Ty sa snažíš robiť dojem, ale berieš to z opačného konca. Trepeš také pičoviny, že ak ju zlomíš, tak je jasné, že dnes večer ideš do postele s väčším psychopatom, ako si ty sám. A ona nič, iba sa usmieva. Tak jej berieš panáka. A ďalšieho. A sebe raz tak. Na hajzli si zahulíš s cudzími, zatiaľ čo ona si zrejme myslí, že už si tam na nej pätnásť minút plieskaš delfína o ruku. Vrátiš sa naspäť - pohodlný úsmev už je aj na tvojej tvári. O pol hodinu hráte kalčeto s neznámymi, čo ti ponúkli špeka. Raz ťa trochu napne, druhý krát viac a ohodíš celý stôl. Všetci uskočia a pretekajú sa v tom, kto ti skôr povie, aký veľký si kokot. Ona tam len stojí a hľadí na ogrcaných futbalistov. S nadávkami sa pracete z krčmy. Idete nočnou ulicou. Máš vypité, nudíš sa, nechce sa ti trepať, tak urobíš niečo, za čo sa nemusíš konečne hanbiť. Strčíš jej jazyk do krku. V ústnej dutine ním nahmatáš slamu. Uvedomíš si, že to dievča má hlavu vystlanú slamou. Celý čas nič nevidí, nič nepočuje. Bábika zo šúpolia v životnej veľkosti. To je fantázia! Najlepší večer v živote, lebo ju môžeš oprieť o múr a naložiť na ulici. Na ten pocit šťastia len tak ľahko nezabudneš a razom sa stáva tvojou výhrou. Chceš si tú radosť z prvého rande zachovať, tak za ňou ideš zase a zase a skôr, než sa nazdáš, máš s ňou tri deti. Tri dcéry, navlas rovnaké jak ich mater. Hlavy vyplnené slamou, nenaučíš ich ani prvé tri písmená z abecedy a utieraš im zadky najprv toaleťákom, neskôr bankovkami. Spať chodíš do pelechu zo slamy, lebo dlhov máš viac, jak kamarátov a ráno sa budíš sám. Či už chceš, alebo nie, tvoja žena sa zmenila. Miesto slamy má v hlave kaleráby od suseda. Jebáva s ním, lebo vám z časti zacvakal novú kuchynskú linku, ale k deťom je dobrá, tak sa ešte nerozvádzate. Bol ti to vyjebaný čert dlžen, ísť vtedy s ňou na pivo. Kurva, veď ty už ani nevieš, ako pivo chutí... A stojí vôbec ešte ten pajzel? Ideš sa teda pozrieť dnu, veď len na jedno. A zrazu si tam. Sentimentálny fragment z nažitého sa črtá na dne tvojho nedopitého pollitráku. Tvoje oči hovoria vlastným zúfalstvom. Nevieš koľká bije, ani dokedy.

Vtedy zaklipkáš kukadlami a zistíš, že už je jedenásť. Na tú jeblinu si čakal pridlho. Skús ísť domov tak, aby ťa nechytili revízori. Najlepšie pešo...

Tak trochu si si prial, aby dnes neprišla.

M.S.

PSÍ ZÁKON

     Evolúcia ho z primitívneho zvieraťa povýšila na pastiera stáda. Iba Hans spĺňal predpoklady na to, aby sa raz stal najlepším obrancom zákona v zemi. Pôvodom nemecký ovčiak odchovaný na salaši s ambíciou niesť odznak a uniformu to dotiahol skutočne ďaleko. V boji proti drogám bol najväčšou hrozbou miestneho policajného zboru.

Nielenže sám mal na drogy čuch, mal dokonca spoľahlivú poistku - verného partnera s dlhoročnou praxou. Na reťazi so sebou vodieval bezmenného narkomana, ktorého mozogové bunky sa postupom rokov zmenili na kašu. Jediný jeho životný cieľ bolo nájsť omamnú látku akéhokoľvek charakteru.

"Neviem, ako to vy ľudia robíte," šoféruje a pozerá sa do spätného skla. Za ním je mreža, za mrežou jeho partner. Sedí s rukami na kolenách, vykrútený ako paragraf a slintá.
"Zjebete sa ako prasce - je vám jedno, že vás to skôr, či neskôr pohltí a rozomelie na kopu sračiek."
Narkoman nachvíľu spozornel, ako keby sa prebudili spiace pozostatky jeho niekdajšej inteligencie a premeral si vodiča skleneným pohľadom.
Pred dvomi rokmi vyšiel takzvaný "Psí Zákon", ktorý dovoľoval drogovo závislým s nemožným návratom do spoločnosti, začleniť sa aspoň ako stopovací sluhovia pre policajné psy. Podmienkou bolo, že dotyčný musí mať nenávratne poškodený mozog, kedy je rekonvalescencia absolútne vylúčená. Odvykačky neprijímali ľudí s trvalou demenciou a tak im štát ponúkol túto malú službu. Odporcovia zákona verili, že štát samotný si vyrába smažky na to, aby chytali iné smažky, ale názory oponentov dozaista nezaujímali drsného Hansa. 
"Medzi mnou a tebou je vieš aký rozdiel? Na to, aby som dnes sedel v tomto aute, som nikoho nemusel sklamať... skôr naopak."

Bezmenný narkoman odrazu vystrčil sánku a začal cvakať zubami. Hans to zavetril tiež. MDMA. Pár blokov odtiaľto. Čím boli bližšie k zdroju, tým viac narkoman slintal a skrúcal sa. Napokon začal mlátiť rukami do okienka a prskať. Bolo vidieť ako sa potí, chveje a bojuje s chúťkami. 

Hans pohotovo vyskočil z auta a po všetkých štyroch pribehol k mužovi v sivej mikine. Ten sa nestihol ani rozbehnúť a Hans už ho vo výskoku rafol do ramena. Narkoman v aute zlostne skučal a udieral do oslintaného skla.
"Vyber, čo máš, inak ťa roztrhám v zuboch!"
Nemýlili sa. Na chodník dopadlo vrecko s extázou.

"To už je tento týždeň tretí!" Hans vedie na stanicu dílera v putách. Ostatné psy v uniformách nevrlo vrčia.
"Hans, mal by si sa krotiť, lebo inak už v meste neostane jediný toxík."
Hrdo niesol svoj úlovok za mreže a nevšímal si závisť kolegov. A to bola chyba.

Besné psy z protidrogového penili vždy, keď začuli Hansovo meno. Jeho enormná aktivita im brala prácu a traja z nich si pre Hansa nachystali trest. Poznali jeho návyk - jediný, ktorý mal. Hans bol posadnutý  obhrýzaním kostí. Často ste ho mohli videli s kosťou v ústach, ako si ju slastne chrúme a prehadzuje zo strany na stranu. 

Jedného večera, keď Hans zostal na oddelení sám, mu nenávistné psy vyhodili škatuľku s kosťami. Hans siahol do zásuvky a nevedel ich nájsť. Zapojil teda svoj čuch. Svoje kosti vetril až dozadu za policajnú stanicu, kde ležali v koši.
"Ktorá sviňa mi..." nazrel do kontajnera a okolo krku mu padla slučka.
Rýchlo sa otočil, no už bolo neskoro. Palica na odchyt psov končila v tlapách jeho kolegu. Veľkolepo sa naň pozeral zatiaľ, čo Hans rozhorčene štekal.
"Asi ti hlavou teraz sviší hafo otázok, čo kámo?"
Z tmavomodrej tmy vychádzajú ďalší dvaja kumpáni.

"Ty a ten tvoj otrok, to úžasné privilégium na reťazi. Zatýkaš fetky skôr, než si úplne stihnú odjebať šedú kôru. V meste je ich čoraz menej..." z tmy vychádza ďalší kumpán.

"Tí, čo ostali sa normálne boja fetovať a tí, čo zmizli, môžu byť šťastní, že sú mimo tejto skurvenej republiky."
Z tmy vychádza posledný psí lump.
"Myslíš si, aký si skvelý a úžasný, ale si napríťaž. A pes, ktorý je bermenom..."
Policajt napravo vytiahne svoju zbraň.
"...musí byť utratený!"
Ozve sa nemilosrdný výstrel a Hans sa zapotáca. Ozvú sa ešte tri, ktoré ho priklincujú medzi odpadky. Rozplýva sa dym. Každý pozerá na každého s úľavou. Hansovi z očí unikne život a zmenia sa na prázdne čierne diamanty. Odtiahnú ho mimo policajnú stanicu, zabalia do vreca a hodia z mosta do rieky. O pár dní neskôr sa postarajú, aby po Hansovi bolo vyhlásené pátranie. Pátrať sa však nikomu nechce. Všetci sú radi, že už ho niet. Díleri sa vrátili do ulíc a tri besné psy sa delia o to, čo zvyklo byť korisťou len jednému z búdy. Darí sa im... napokon, majú svojho narkomana.

M.S. 

SKOROCEL

Naše dni sú
skorocel
Skoro celé dojebané

Martin Ozorovský

SRANDA

     "Sranda musí byť!" povedal si Imre a spustil sa na holom pupku dolu zamrznutým svahom. Jeho priatelia mu boli v pätách. Narazil však na limity toho, čomu sám hovoril sranda. Objavili ho nehybne s hlavou v spráchnivenom pníku.

Ani jeden z kamarátov nevedel jeho žene a trom dcéram vysvetliť, že sranda bola u Imreho vždy na prvom mieste. Sranda bola s ním v krčme, keď si postavil metrovú pyramídu z kríglov a nechal trpaslíka Jura, aby ju odniesol na tácke až k barovému pultu. Srandou bolo priviazať kamaráta Jerguša o strom na chate a zistiť, čo s ním do rána spraví zasnežený les. Dokonca i na svadbe ho neopúšťal humor a pred oltárom namiesto ÁNO, žartovne prehlásil - NIE, JA JU NECHCEM.

Jeho tri dcéry vyrastali v dvojizbovom byte, kde Imre ustavične kul chlapčenské pikle na najmladšiu z nich, dokým z jeho vtipu "strašidlo v skrini" nezačala na päť dlhých rokov koktať. 

Imre bol jediný muž v obci, ktorý si kúpil tropické zviera. Obrovského leguána menom Vlado so sebou ťahal na prechádzky a susedov zdravil veselým - "No čo ty tajtrlík!"

Za tridsaťsedem rokov čírej radosti z uprednostnenia srandy pred všetkým ostatným, Imre nechal žene na krku dlhy plus hypotéku a byt plný elektrických spotrebičov, ktoré boli asi ako manželstvo s ním - raz to išlo, raz to nešlo. Posledná vec, čo svojim dcéram kúpil, bol nafukovací Ben Affleck v životnej veľkosti. Nikto sa nesmial, iba najmladšia v štrnástich znova začala koktať.

Imrovi na pohreb neprišiel ani jeden z jeho kamarátov. Pohreby nie sú zábavné, ani trochu. Síce si vždy prial mať veľkolepý pohreb plný hurónskeho smiechu, nikto sa ani len neusmial. Peňazí po sebe priveľa nenechal a tak sa pani manželka musela ponúknuť miestnemu hrobárovi, aby jej na oplátku uložil muža do zeme. Na pohrebe vdova podišla k rakvy a jej jediné slová v dome smútku potichu odzneli: "Imre sa vedel zabávať..."

M.S.