PRAVÉ SLOVENSKÉ MEME, ALEBO... AKO SA HRDÝ SLOVÁK ZAMYSLEL

MANIFEST ZORIZMU

Manifest ZORIZMU (Bratislava)

Na mieste, kde človek nečaká už nič, sa rodia najväčšie myšlienky zatavené do novátorskej optiky. Toto je Manifest Zorizmu.

Novovzniknutý umelecký smer!

Zora je podnik. Zorista je teda človek, čo sa v tomto podniku rozhodne niečo podniknúť. Zahŕňa to aktivitu akéhokoľvek tvorivého charakteru (písanie, výtvarná činnosť, na vlastné riziko i tanec, či spev), dbajúc na spĺňanie základných pravidiel, ktorými týmto smer disponuje. Talent nie je na príťaž, ale nie je ani príliš potrebný.

Zorista sa riadi jednoznačnými pravidlami!

1. Základná hodnota zorizmu je sranda. Takzvaná sranda je primárnym piliérom tvorby samotnej. Prináša autorovi úľavu a spojenie s vlastným vnútorným svetom. Sranda je silnou dominantou, ktorá má prednosť pred všetkým ostatným. Nezáleží na tom, že či samotný humor autora zasiahne srdcia precipientov, alebo udrie klinec po hlavičke a ulahodí tým fundovanému publiku. Srandu autor vyhľadáva v sebe a tým pádom je dôležitá pre neho samotného.

2. Druhým pravidlom je pravda. Hľadanie pravdy je plnohodnotným pohonným motorom pre tvorcu. Narozdiel od srandy, ktorá vychádza z vnútra tvorcu, pravda leží všade vôkol neho a musí byť odvážny ju prijať! Je to podstata všetkého, čo ho obklopuje aj po opustení Zory a následnej ceste domov. S pravdou je autor stotožnený. Autor je tichý bádateľ,  zdanlivo nečinný dobrodruh, hoci si to žiada drobnú daň - akýsi typ nevyhnutného samotárstva dôležitého pre odkrývanie podstaty pozorovanej skutočnosti. Autor sa nesnaží zavádzať (vo svojej tvorbe) a je oddaný úprimnosti, ktorá sa skôr či neskôr Zoristovi dostaví krátko pred odbitím záverečnej, keď sa jazyky rozmotávajú a to čo bolo na srdci pletie sa so slovom v podaní priamej a trefnej myšlienky.

3. Ak sa prvé dve hodnoty (sranda a pravda) škrú, či bijú, víťazí automaticky sranda.

Autor sa vystavuje permanentnému riziku straty zdravého rozumu!

Zmierený so skutočnosťou a svojim postihnutím (ktorým občasné nutkanie tvoriť dozaista je) sa autor vystavuje nekonečnému prúdu myšlienok a zábavy počas odkrývania a hľadania pravdy vôkol, až sa na istý čas, ak nie aj dlhodobo, môže zrieknuť zdravého rozumu. Ten, čo sa javí ako poloblázon prichádzajúci do Zory s notesom, je dozaista jedným z nás. Ten, ktorému len s ťažkosťou rozumieť, no v hlúčiku rovnakých prípadov prepuká v potmehúdsky smiech, tak to je náš človek!

Autor trhá svet na fragmenty!

Aby autor unikol ťaživej celistvosti svojho bytia je nútený trhať poznané na čo najmenšie fragmenty, s ktorými neskôr narába. Texty sú preto častokrát strohé, vykostené. Obrazy a kresby jednoduché, primitívne. Autorom je preto často-krát oddaný minimalista ťažiaci z maxima, ktoré mu univerzum ponúka.

Pripojiť sa nemôže hocikto!

Je to pravda. Do tejto skupinky sa nemôže dostať, len tak hocikto.

_______________________________________________________________________

Momentálni nadšenci: Sulejmán Podpník, M.K., M.S., Martin Ozorovský, Tomáš Zato

NEDEĽNÁ CHVÍĽKA POÉZIE

Jak som nenávidel nedeľnú chvíľku poézie. A že poet. Piču.

Zazvonil telefón a moja vtedajšia žena k nemu pristúpila a zdvihla.

-Anka, jééééžišmááária, tvoj Martin sa obesil. 

Videl som ako moja žena stuhla v kŕči.

-Ako obesil, veď tu sedí, televízor kuká...

-Nie nie! Nie je možné. Teraz môj muž prišiel domov, že pri splave sa obesil Martin Ozorovský.

Žena sa otočila smerom ku mne a poznamenala – vraj si sa obesil pri splave. Od nervov som jebol vázu o podlahu a podišiel k oknu. Prisámbohu tam ten kokot visel. Poznal som ho – tiež sa volal Martin Ozorovský, predával bicykle dolu v meste.

Čil visí na tuji. 
Žena medzičasom položila telefón a začala horekovať nad vázou.

-Preboha Martin, to bola váza od mamy!

-Pre mňa za mňa keby aj od Lenina bola. Tie tvoje jebnuté kamarátky chcú, aby som skapal?

-Nie Martin čo si, prečo by chceli?

Bez slova som si sadol naspäť do kresla a pozeral ďalej, ako Chudík recituje Marínu.

-Sa obesím, v kočikárni. Prídeš domov, budem visieť. Lebo som dobrý otec rodiny!

Odvtedy už nikdy počas nedeľnej chvíľky poézie nepípla. 

Čo ju je do mojej nenávisti.

Martin Ozorovský