ODRAZOVÝ MOSTÍK

    Mániodepresívny geroj Oto sa znova cítil na vrchole svojich možností. Do mánie ho vystrelila pochvala od šéfa vo fabrike na odrazové dosky k bazénom, kde bol dlhé roky zamestnaný. Šéf mu povedal, že je dobrý a miestami zvláda viac ako ostatní. 

Cez víkend si uvedomil, že s tým, aký je "dobrý", by sa dalo dokázať všeličo. Zamyslel sa a vytvoril si fixnú ideu, že sa mu podarí zorganizovať veľkú revolúciu riečnych pirátov a obsadiť niekoľko miest. 

Bol to skvostný nápad a skvelý odrazový mostík pre Otov prvý životný úspech. Mánia však po dvoch týždňoch vyschla. To už bol dávno na palube lode, ktorú s partiou futbalových nadšencov ukradli z prístavu. 

Kapitán a zároveň majiteľ plavidla, ležal v podpalubí zviazaný (aj napriek tomu, že loď stále riadil, vydával príkazy a hovoril, kam majú ísť). Myšlienkou riečnych pirátov bol tak nadšený, že sa z princípu sám spútal a nechal uniesť.

Oto sa však k celej záležitosti zrazu nepriznával. Sedel v temnej komôrke a stále sa ľutoval. Vravel, že to nedokážu a že celý nápad je blbosť na entú. Že zbytočne zanechal svoj život, prácu a celý suchozemský svet za sebou, aby sa z neho stal chodiaci nonsens. Nikto z jeho tímu nasratých futbalových fanúšikov tomuto náhlemu zvratu nerozumel. Oto bol predsa tak šamansky charizmatický vodca. Prečo sa z ničoho nič zrútil?

Týždeň čakali, čo sa stane. Nedialo sa nič. Oto sa poflakoval hore-dole. Míňali sa zásoby a tak si jeho družina povedala, že prevezmú nad loďou moc. Vytiahli Ota na palubu, zviazali ho lodnými lanami a vyhrážali sa mu smrťou. Oto tvrdil, že ju len rád uvíta. Jeho predstava úspechu bola mylná a nikto s tým nič nemôže urobiť. Ospravedlnil sa, pokrčil plecia a skonštatoval, že je skrátka malomeštiacky táraj.

Tak ho teda vyslali po odrazovom mostíku z paluby rovno do úst zradnej hlbočiny širokej rieky, po ktorej sa týždne bezcieľne motali. Ako tak pomaly kráčal po mostíku, počul hlas kapitána, ešte vždy nadšeného, no vyziabnutého a špinavého. Kričal, že jeho plán nestroskotal, že idea riečnych pirátov bude večná. Odrazovú dosku opustil prvý člen z troch, ktorí stáli na jej druhom konci. Nikto kapitána nevytiahol z nápadu, že Otova revolúcia je to, čo celý život potreboval. Otova fixná idea sa stala kapitánovou fixnou ideou. A tak volal na Ota, že bol skvelým, že mu pomohol nájsť zmysel života - jemu, starému morskému vlkovi. Že má najlepšiu družinu, ktorá ho radšej zo sveta znesie, akoby mal ich plán zlyhať. 

Ako tak Oto pomaly hopkal po doske s rukami spútanými za chrbtom, s nohami zviazanými k sebe, začul znovu hlas svojej utopenej pýchy. Otočil sa a chcel zakričať na posádku, že to tak nemyslel a že je znovu v hre! Mocnejší a silnejší ako kedykoľvek pred tým! Uvedomil si, čo sa mu podarilo a aký dobrý vodca sa z neho stal. Vtedy dvaja futbaloví nadšenci po jednom opustili dlhočiznú latu, na ktorej stáli a išli rozviazať pôvodného kapitána lode. Oto sa od mostíku nestihol, ani len odraziť.

M.S. 

DVESTO ROKOV NA ZEMI

     Klávesák a voklaista silno emotívnej kapely Nešťastie prichádza za úplnku si hovoril Lars von Nocturno. Vídali ste ho odetého v čiernom, s ofinou, ktorá zakrývala jeho druhé, to smutnejšie oko, ako sedí v artovej kaviarni Samotka a umelo naháňa splín čítaním zožltnutých kníh od Kafku z blšáku za euro. Veril, že jeho život, celých dvadsaťtri rokov na zemi, je číra mizéria.

Gréta a Marcel žijú v Petržalke. Panelákové sídlisko, kde skapal pes je pre nich dvoch útulným domovom. Práve oddychujú na gauči. Marcel unavene fajčí. Díva sa na záclonu čakajúc na to, kedy otravný deň vystrieda noc a jeho telo pohltí príjemná hyperaktivita. Vedľa neho sa chúli vychudnutá Gréta. Trasie sa chladom a tlačí si obe ruky na brucho. Škvŕkanie v jej žalúdku prehlušilo skladbu Umieráčik z albumu spomínanej kapely. EP nesie názov Už mi zvonia do hrobu a Marcel si myslí, že je to sračka. Gréte sa tá hudba páči. Obaja sú na zemi už dvesto rokov a život nepokladajú za mizériu, ale to, čo nastane po ňom.

Pán Relo uteká nočným priestorom popri brehu Dunaja. Doma ho čaká spiaca žena a v chladničke hrniec segedínu. Robí nočného vrátnika. Je známy ustavičnými sťažnosťami, ktoré už nepočúva nikto. Jeho náhliacu sa postavu chladom prenasleduje pekelná šelma. Relo sa obzerá, no neubráni sa pádu. Pomedzi roztiahnuté prsty zhŕňa blato a sneh. Postava naň skočí. Relov výkrik je zadrhnutý na pol ceste z hrdla. Segedín si už nedá.

Gréta sa opiera o Marcela a tackajú sa uličkami Starého mesta. Studená kostrbatá dlažba dýcha zlatistou žiarou nočného osvetlenia.

"Som hladná..." šepne Gréta. Marcelove oči blúdia akousi prázdnotou.

Plagát na stene hlási, že kapela Nešťastie prichádza za úplnku bude mať tento piatok koncert. Marcel pozrie do milo prekvapených očí jeho priateľky. Chce ich vidieť hrať, chce ich spoznať! Verí, že niektorí z nich sú ako oni. Marcel sa bráni, keďže je oddaný motivačnému hip hopu a klasike, tupé emo decká s ním nehnú. Ubezpečuje ju, že sú jediní svojho druhu. Gréta ho núti aspoň na malú ochutnávku. Koštovke sa on rozhodne brániť nebude...

Lars si berie ďalšie pivo, keď tu sa z klubového šera vynorí krásna blondínka. Vlasy a bledá tvár svietia z čierneho outfitu. Dievča sa chce zoznámiť. Otrávený muzikant ju berie do bekstejdžu.

"Umenie je ako nôž! Musí tebou preniknúť a nie ti natierať maslo na hlavu!" dušuje sa jej Lars. Chápe ho. Prikyvuje zasneným pohľadom.

Kapela hrá. Marcel nevie, kde je Gréta, ale už niečo tuší. Stojí v tme osvetlený komorným svetlom a preklína deň, kedy sa narodil. Texty sú prehnane patetické. Basák je strnulý a hýbe len rukou. Gotický manekýn, čo si celý čas spod ofiny čumí na topánky. Bubeník je monotónny ako metronóm. Spevák občas zavadí o gitaru, pri tom narieka v strojenej emócií, podporený zanedbania hodným ťahavým vokálom Larsa von Nocturno, autora všetkých textov. Spievajú o tom, že sa chcú každú noc opiť a zabudnúť na zlo vo svete. Z týchto opúšťačiek sa v ňom varí krv a len prebúdzajú to neznesiteľné prázdno v žalúdku. Napokon musí odísť hľadať Grétu.

"Usaď sa, urob si pohodlie!" dievča ho hladí úsmevom a odchádza do kuchyne. Nocturno sedí na gauči a zádumčivo hľadí pred seba. Zvyšku kapely bolo jedno, že sa vytratil s akousi slečnou. Iba basák mu v kútiku duše závidel.

Na chodníku leží hnijúce telo holuba bez hlavy. Marcel odomyká dvere. Naprázdno prežúva a nervózne cvaká zubami. Je jedna hodina v noci a celý čas strávil behaním po pajzloch a hľadaním spoločnosti. Byť dvesto rokov s jednou a tou istou holkou je niekedy obtiažne. Vypil toho dnes pomerne dosť, ale hlad neutíšil, ba ani sa neopil.

Na jeho prekvapenie Gréta nehýri niekde bez neho, ale v obývačke popíja červené s jedným z tých uplakancov. Privíta Marcela a Lars sa zarazí. Frajera u nej nečakal, ale hold, život už je raz taký... nefér.

Marcel schová odpor, ktorý vystrieda náhle tušenie toho, prečo ho sem Gréta dotiahla. Vlastne ho to, tak trochu aj potešilo. Zhodil si hrubú šuštiakovú bundu a zvalil sa do kresla. Rozhodol sa, že si trochu s nešťastným poetom podebatuje.

"Prečo toľko smútku, nepripadáte mi ako decká, čo by zažili holokaust..."

"No toto sú presne tie kecy, ktoré nemám rád! Všetci v kapele sme veľmi senzitívni. Snažíme sa hudbou obsiahnuť široké spektrum ľudského utrpenia."

Marcel sa musel napiť. Gréta sa veľmi pobavene prizerala ich vzájomnej výmene názorov.

"Takže hovoríš hlasom celej generácie, možno celej ľudskej rasy?"

"Samozrejme! Hovoriť iba o subjektívnom smútku by bola nuda," hrdo sa usmeje na Grétu, nestráca nádej, že by si ju napokon získal.

"Tvoje texty teda hovoria aj o osudoch iných?"

"Jasné. Jeden je o deťoch, čo začnú spievať motlidbu pri masovom hrobe, tesne pred ich popravou. A potom song ukončia výstrely z pušiek! Sám som ich samploval. Plus je to spievané detskými zbormi. Je to silné!"

Gréta si odkašľala do ruky, aby potlačila smiech, ktorému nebolo ľahké sa ubrániť pri pohľade na rozkošne dojatého Marcela.

"A ty si bol účastníkom nejakej hromadnej popravy?"

"Načo? Je toho plný internet. Popravy, vraždy, ľudská bolesť. Nemusíš tam ani byť, aby si to precítil. Videl som toho toľko, že už ma pohľad na smrť defakto ani nešokuje."

"Takže, keď vidíš mŕtvolu, tak to s tebou ani nehne?"

Lars zdvihol plecia a ostal ticho. Marcel sa zodvihol a išiel do kuchyne. Lars sa ospravedlnil za vlastné vyjadrenia, ale stál si za svojim. Podľa neho to už tak bohužiaľ je. Život je mizéria a tak ďalej, a tak ďalej...

Vtedy sa Marcel vrátil z kuchyne a vrazil Gréte do krku nôž. Tá zachrčala a spadla z gauča.

Lars vyskočil na rovné nohy. V sekunde bol pri ňom Marcel a zovrel mu ruku za chrbtom. Druhou ho schmatol odzadu za ofinu a násilne ho predklonil. Lars sa nezmôže na výkrik.

"Teraz sa dívaš na mŕtvolu! Nepohne to s tebou?"

Lars sa bráni mdlobám pri pohľade na groteskne vykrútené ženské telo pri gauči.

"Rozhodol si sa obsiahnuť do textov temnotu sveta, čo?! Zažil si čistky dedín? Videl si ľudí vyskakovať z horiacich budov? Myslím naživo! Matky, ktoré v ruinách veľkých miest dojebané hladomorom hlcú zmrznuté mäso vlastných detí?"

Trhne mu hlavou.

"Umierala ti niekedy tvoja drahá v náručí a ty si začal vzývať všemožné sily, aby ste spolu prežili?!"

Lars neveriacky krúti hlavou. Mocná ruka mu vylamuje tú jeho.

"Z pohodlia domova sa preklikávaš sračkami a tom sú tvoje texty, milý Lars! Čo sa týka pekla a utrpenia, si panic! Myslíš si, že svet je skazený, mizéria je to, kým si, ale žiješ si v relatívnom pokoji!"

Dievča na zemi sa zrazu pomaly preberá a začína sa zvýjať s tichým kňučaním.

"Si napodobeninou ľudského utrpenia! Tvoja muzika je trápny vtip! Tvoje texty sú namyslenou bublinou, ktorá vznikla z egocentrickej pózy, detinsky čudnej perspektívy a nezahŕňa to vôbec NIČ!"

Gréta sa rukami zaprela do zeme a vychrchlala prúd žlče na koberec. Nikde ani kvapka krvi.

"Takých ako ty už dve storočia žeriem na raňajky!"

"Prosím nie!"

Lars sa poští.

"Tvoja mamka zajtra bude musieť identifikovať telo. Tvoji kapelníci ťa budú čakať v skúšobni, kam nedorazíš! Čo len bude s nimi bez takého kvalitného textára?! Možno si zaznamenám, čo s tebou spravím a pacnem to na web! Nájdu to a spravia o tebe krásnu pieseň, hm?!"

Gréta sa vyštverá na gauč.

"Láska, podaj mi ten nôž..."

Gréta sa v kŕči prevalí na chrbát. Nahmatá rukoväť.

"Nemohol... nemohol si si toto divadlo odpustiť?"

"Nechala si ma tam samého počúvať tie ich kokotiny."

Hodí chlapca o zem a kľakne mu na krk.

"No prepáč! Vďaka mne máme žrania na tri dni!"

Lars sa metá ako ryba na suchu. Snaží sa kričať, ale bradou sa zarýva do koberca.

"Keby som bola taká sviňa, akú teraz zo mňa robíš, tak už večeriam a nenaťahujem ho tu sama hodinu!" vybrie si nôž z krku. Rana nad kľúčnou kosťou sa začne celiť. Nôž dopade Larsovi pred nos a ten sa znova pokúsi cez zaťaté zuby o výkrik.

"A vôbec... kde si bol celú noc?!"

"Podaj mi nôž, rýchlo!"

Lars sa vyšmykne a beží k zamknutým dverám.

"Nožom nie! Zas to bude zbytočne všade. Donesiem odsávačku..."

Marcel si vyzlečie mikinu. Na holom tele sa vynímajú stopy po bičovaní, jazvy po dávnom mučení.

Schmatne za vlasy Larsa, ktorý sa vrieskajúc snaží vyraziť dvere. Ťahá ho cez obývačku. Pätami otĺka dlážku, roluje biely koberec, čím odhalí veľkú, zle

vyčistenú, hnednúcu škvrnu na parketách.

Hodí ho do vane a vráža mu päsťou do nosa, kým sa nezmení na krvavý prasací rypák a zamdlievajúci chlapec konečne prestane ziapať. Zdvihne mu hlavu a tri krát mu mocne tresne čelo o hranu vane. Do kúpelne dobehne Gréta so zažltnutými hadičkami, bandaskou a pumpou. Zavrie za sebou dvere...

Obloha sa láme pod červeným svetlom vychádzajúcich lúčov. Na oboch prichádza ranná letargia. Je čas zatiahnúť závesy a ísť spať.

Marcel kľačí pri Gréte a oblizuje jej zahojený krk. Ospravedlňuje sa. Gréta podliatymi očami sleduje päť zaváraninových fliaš plných krvi v kuchyni sediac na dlážke. Jazykom si prechádza po ostrých zuboch, ktoré sa pri pohľade na krv, automaticky vysúvajú z mäkkých ďasien.

Marcelova bledá ruka ukrýva krv do chladničky, hneď vedľa rozpáraného ježka zabaleného v igelite, striekačky s mozgovo-miešnym mokom pána Rela, nedojedeného holuba v plastovej nádobke a strapcu hrozna. Hrozno chutí všetkým.

Lars von Nocturno sa zajtra nedostaví na skúšku svojej kapely. Budú ho čakať len hodinu.

M.S.