štvrtok 17. novembra 2016

SLOBODA - VEZMI SI JU K SEBE DOMOV!


     Poďme sa ešte chvíľu hrať na demokraciu, alebo na Ameriku, kde zvíťazil v prezidentských voľbách nafúkaný pajác, ktorého krátko potom prirovnajú k Hitlerovi.
Berme si z nich príklad. Pajácov a celebrít, ktoré sa tlačia do novej generácie podobnej politiky tu máme dosť. Môžme sa hrať aj na rusovfilov, necelých tridsať rokov a niektorí si želajú totalitu späť. To by šlo, nezúfajme, nádej na podobné "vykúpenie" tu je. Stali sme sa slepunkými hviezdami na vlastnom malinkom pódiu, lebo v slobode sa vzdávame všetkého a nevieme sa biť za nič. Ale chceli by sme byť spevákmi, moderátormi, hercami, filmármi, prezidentmi, boháčmi, bojovníkmi a mať nehynúcu slávu, najlepšie zadarmo, nech to ego chvíľu mlčí. Lenže... zdravý úsudok ostal v backstagei akejsi obskúrnej talentovej šou. Talent zastierať a klamať. Talent na pretvárku. Osobný priestor sa stáva to najdôležitejšie v hre. Nikto mi doň nevstúpi a nikoho nepustím von. Moje JA sa stáva merítkom veci. Kolegialita zdochla bez chuti dávať, alebo prijať. Otvorili sa nám hranice, aby sme cez ne nevpustili nikoho, kto je iný a to isté je často-krát s nami, ak sa tu už dusíme a chceme ísť von. Zrazu sme my tí iní, ťažko prijateľní v ďalších "slobodných" krajinách, kde nám môžu slobodne napľuť do tváre. Utekáme odtiaľto s nulou, pokrytecky sa pretvarujeme, ako je to v zahraničí super a lepšie, ale vraciame sa sem napokon s mínusom. A keď padneme inde na papuľu a vrátime sa k materi? Vtedy sa vyhovoríme na nostalgiu. Nevieme komunikovať, sledovať, počúvať, ani konať. Vyberáme si, čo chceme vidieť, ale keby nás niekto iný videl pri tom, na čo sa pozeráme - tak nás vysmeje. Ak nám to niekto ukáže, vysmejeme jeho.
Humanita už funguje len pod záštitou hrubej sily. Každý, kto si dovolí sa zamyslieť je slniečkár, alebo kaviarenský povaľač. Veď áno, každý kto má robotu a musí odvádzať dane, nemá čas sa zamýšľať. Ale má čas na vlastnú pravdu, militantný a nemenný názor, ktorý hlasno vykrikuje, no keď mu okolnosti ukážu opak, mlčí a nájde si druhý extrém.
Bijeme sa do hrude za národ, ktorý nikdy národom poriadne ani nebol. Sme krajina s históriou parazita, pracantov na panskom s ohnutým chrbtom, nad ktorými vždy stál niekto s bičom. Náhle sme si to však rozmysleli a chceli sa stavať na zadné. Keď sa rúcal starý režim, ktorý by padol aj tak, vydupkali sme si takzvanú revolúciu.
Víťazstvo? Môžme študovať, čo chceme. Niekedy po prijatí na pätnásty pokus. A najlepšie sedem rokov externe, potom to splácať ďalších desať. Môžme si kúpiť diplom za fľašu borovičky, ak máme dobré vzťahy so správnymi ľuďmi. Môžme sa zamestnať so školou i bez - v ďalšej podradnej fabrike na peniaze, ktorej obetujeme zdravie. No hlavne pokiaľ máš prax, pokiaľ nie, choď si ju kamsi zohnať. Ale kurva kam, keď ma nikde nechcú a celý život moja rodina nepozná pojem rodinkárstvo? A ty, čo máš 50 rokov, aj prax a zrazu nemáš, kde robiť, alebo ťa už zabíja, to kde si robil doteraz, máš to márne - si starý už aj na povolanie čašníka. Trasieš sa od mizernej výplaty k výplate, aby si sa mohol dívať do výkladov na všetko, čo ti sloboda ponúka, za aké ceny?
Avšak doteraz sa najviac bojíme ľudí. Takých, čo vraj prichádzajú rabovať a znásilňovať, pričom my si svoj štát tvrdo mrdáme do riti už celých dvadsaťsedem rokov a keby sme mali ešte dlhšie prsty, tak z hrubého čreva republiky vykradneme aj posledné zvyšky dávno strávenej večere. Veď sú to sračky, čo sa najlepšie predáva.
Ďakujem tejto slobode za to, že som sa mohol takto krásne vyjadriť, že vyrábam veselé obrázky, ktoré možno raz niekoho naserú natoľko, že skončím vo vyšetrovačke ako Jana Teleki. Alebo mi len niekto skrátka rozbije hubu. Dlhé vlasy som dávno zhodil, nech nedopadnem ako Daniel Tupý. Ďakujem tejto slobode za generáciu predo mnou, čo verila, že heroín je v pohode a dnes je buď pod drnom, dementná, alebo si nepamätá jednu celú dekádu, ale bude ťa o nej učiť. Ďakujem tej generácií predo mnou, že mafia sa stala skutočnosťou aj tu a naučila sa prejsť od primitívnej brutality k erudovaným podvodom. Ďakujem tej generácií predo mnou, čo sa tvári, že nebola v novembri štrngať a zabudla, že chcela niečo iné. Vychovala ma táto generácia, ale z nej dvaja rodičia, vtedy v mojom veku, čo nezamykali dvere, čo nenazerali susedovi cez plot a nezávideli auto na hypotéku. Nerozviedli sa po prvej hádke a ťahajú to spolu doteraz. Ak sa niečo stalo, nepozreli sa na mňa očami súčasného policajta a nepovedali mi - môžeš si za to sám! Svet, ktorý tu je teraz im je v mnohom cudzí. S ich výchovou aj mne. Ďakujem slobode, ktorá nás naučila izolácií. Niekto vďaka tomu spozná samého seba, niekto sa stratí úplne. Vybrať si, že budem horší a sebeckejší, je pre mnohých najjednoduchšie. Ďakujem slobode, že mi ukazuje tvár zhubného egoizmu a bezohľadnosti, aby som zalovil po vlastnej ľudskosti a pýtal sa každé ráno samého seba, či som vôbec ešte človek a čo preto mám robiť, aby som ním v tomto chaose ostal.



M.S.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára